Vy osobne ste nejakým spôsobom Ukrajine pomáhali?
Bol som v neustálom kontakte s kolegami, s ktorými sme spolupracovali na seriáli Slovania. Pomoc odo mňa išla, ale nepovažujem za potrebné, aby som sa nejako chválil či hovoril konkrétnosti. Myslím, že by to mala byť prirodzená súčasť každého z nás - vedieť nezištne pomôcť. Bolo však veľmi milé, že ľudia, ktorých som v niektorých prípadoch ani nikdy v živote nevidel, mi napísali, že mi veľmi pekne ďakujú, že som im veľmi pomohol. Ale nielen ja, ale napríklad aj režisér Peter Bebjak. Boli sme vlastne taký balík ľudí, ktorý im pomohol. Bolo úžasné vidieť, že naša snaha pomohla a dodnes pomáha ľuďom, ktorí na Ukrajine boli alebo ešte stále sú.
Máte pocit, že to prvotné nadšenie pomoci opadá?
Žiaľ, je to tak, že prvá vlna solidarity bola obrovská a všetci sa predbiehali, kto pomôže viac. Teraz to utícha, ale, naopak, ľudia by sa mali zmobilizovať a stále pomáhať. A nie otáčať to na kritiku, závisť či nenávisť. Veď tí ľudia prichádzajú o svoju krajinu, prichádzajú o svoje rodiny, priateľov… Nepomáhať z ľútosti, ale z osobnej prirodzenej vnútornej potreby.
Poďme ešte k herectvu. Diváci sú pri vás zvyknutí na vážnejšie postavy, v prípade filmu Prezidentka ste sa ocitli v komediálnom žánri. Prečo ste túto ponuku prijali?
Áno, širšia verejnosť ma asi pozná v dramatických rolách, ale komédie som hrával v divadle. Takže mi to nie je vzdialené. Priznávam, že romantické komédie nevyhľadávam, ale povedal som si, že prečo nie, raz to treba skúsiť.
