Chýbal vám otec?
Zvykol som si. Pamätám sa, že raz sme boli s babkou v Prahe, sedeli sme na Žofíne a babka zrazu ukazuje cez ulicu naproti: „Aha, tam ide tato!“ Ale keď som sa otočil, už tam nebol. Išiel zjavne náhodou okolo. Neskôr som si vravel, že prečo sme vlastne naňho nezavolali.
Chodili ste na jeho koncerty?
Nie. Úprimne povedané, mňa to veľmi nezaujímalo. Viem, že keď sa v Karlových Varoch začínala kúpeľná sezóna, pozývali na otvorenie rôznych estrádnych umelcov. Otec sa tam tiež občas objavil, ale nestretávali sme sa.
Aké to bolo, žiť s vedomím, že máte otca, no nestýkate sa s ním? Nezanechalo to na detskej dušičke stopu?
Myslím, že nie. Jediná stopa, ktorú to na mne zanechalo, je, že teraz sa pokúšam napraviť čosi podobné so svojím synom. Pretože keď som odišiel do Nemecka, môj syn mal päť rokov. Žijem v Hamburgu. Teraz sa snažím vynahradiť mu to cez vnuka Jáchyma, ktorého vidím kvôli vzdialenosti aspoň každý mesiac. To je to, čo som si z detstva odniesol – nezmiznúť niekde vo svete a zaujímať sa o najbližších.
Hoci ste s otcom neboli v kontakte, napriek tomu to na vás malo vplyv – aj jeho sláva, aj to negatívne... Na druhej strane, mnohí nevedeli, že ste syn Waldemara Matušku. Chválili ste sa ním?
U nás v Karlových Varoch som to nikomu hovoriť nemusel, pretože je to malé mesto. Každý sa poznal s každým. O mnohých veciach sa nahlas nehovorilo, téma rozvodu bola tabu. Občas si ktosi čosi šuškal aj o rozvode mojich rodičov, predsa len boli viac na očiach. Z jedného pohľadu boli Karlove Vary svetové, otvorené mesto, ale čo sa týka tohto, tak to bolo horšie než najposlednejšia dedina. Moja mama sa pohybovala tiež v kruhoch, v ktorých sa pohyboval otec, takže sa všetci poznali. Nikto to nebral nejako špeciálne, skrátka som bol jeho syn a to bolo všetko. Až v neskorších rokoch to bolo... No, tak trochu pikantné...
