Bola to plánovaná emigrácia?
Ja som šiel oficiálne do Nemecka s tým, že po desiatich dňoch sa vrátim. Čo som, samozrejme, hneď po príchode zavrhol. Žiadny návrat späť! Po rokoch som potom zistil, že to bolo absolútne zbytočné, pretože moja babička bola Rakúšanka a obaja strýkovia sú Nemci. Takže som mohol požiadať o legálne vycestovanie. Ale no... Druhá vec je, že kým u mňa to prebehlo vcelku v pohode, tak keď o dva roky zdrhol otec, poťahovali celú rodinu. Ťahali ich po výsluchoch dosť dlho.
V Nemecku vás zastihla nepríjemnosť. V roku 2006 ste mali mozgovú príhodu.
Bolo to na konci roka a ďalší rok som sa z toho dostával. Až do roku 2008 som mal problémy s rečou, čo ani dnes ešte nie je úplne v poriadku. No a na jar v roku 2009 otec zomrel.
Otec by sa bol tento rok v júli dožil 90 rokov. Je niečo, čo ste si nestihli povedať a dnes to aj ľutujete?
Viete, ten problém ležal v tom: ja som žil v Nemecku, v relatívne slobodnej zemi. On žil v Amerike, v relatívne slobodnej krajine a keby sme chceli, mohli sme sa vlastne vidieť každý deň. Jediné, čo nám v tom bránilo, bolo vlastné ego. Mysleli sme si, že máme dosť času, život nám neutečie. Veď sa ešte uvidíme... Potom to naraz príde a vy si poviete: Tak teraz som to celé pokašlal. Lebo svojou neaktivitou som bol vinovatý za to, že sme sa nestretli. To bolí. A veľmi. Človek by mal naozaj venovať každú minútu, každú chvíľu tomu, aby sa tie kontakty nikdy neprerušili. A hlavne, nikdy
Ak by ste sa teda mohli ešte na moment stretnúť, čo by ste mu povedali?
Myslím si, že by to bolo úplne rovnaké ako v roku 1984, keď sme sa stretávali. A bola to vždy len jedna otázka: Skočíme na jedno? Ale to jedno trvalo hodiny, než sme sa vyrozprávali...
