Z prvého, nie práve šťastného manželstva s hokejovým trénerom Miroslavom Kubovičom prišla na svet vaša dcéra Janka (40). Nakoniec ste našli útočisko aj novú lásku v Nemecku. Nemali ste problémy pre „nadviazanie stykov“ s kapitalistickým svetom, keďže doma stále zúril socializmus?
Janka je rodená Bratislavčanka a žije vo Viedni aj s dcérkou. Narodila sa rok po svadbe a rok po prvom odvysielaní Arabely v roku 1981. Môj prvý manželský zväzok s trénerom Kubovičom, ktorý trénoval slávny hokejový klub Slovan Bratislava, je aj zrkadlom mojej lásky k športu. Žiaľ, toto prvé manželské zrkadlo sa rozbilo na tisíc kusov. Len láska k ľadovému športu zostala. A kontakty s kapitalistickým svetom? Bývalý štát s komunistickým vedením a vládou nepatril k tým režimom, ktorý by podporoval inú ideológiu ako socialistickú. Kapitalizmus bol tabu, len privilegovaní mohli cestovať alebo zarábať v zahraničí, či nakupovať v Tuzexe, kde sa platilo bonmi. A potom športovci, ktorí reprezentovali ČSSR vo svete, ako napríklad hokejisti... Všetci fungovali, ak sa podriadili režimu. Avšak spolupráca s tajnou službou bola hazardná hra. Obdobná rulete v kasíne. Preto mnohí z tých, čo vycestovali na Západ a nechceli sa ďalej podriaďovať režimu, sa už domov nevrátili. A ja? Ja som obdobný prípad ako herečka Romy Schneider, ktorú prenasledoval nie zúrivý socializmus, ale imidž princeznej Sissi. Lásku našla až vo Francúzsku po boku Alaina Delona, kým ja v Nemecku u iného Delona (smiech). Taký je život. Netreba sa báť zmien a nechať hovoriť srdce.
V Nemecku ste začínali od nuly. Nikto nevedel o vašej hereckej minulosti. Boli začiatky v novej krajine ťažké alebo ste cítili aj značné vykúpenie a úľavu, že sa vám podarilo vystúpiť z tieňa Arabely?
Hovorím tomu úľava, dlhodobá dovolenka, ale i integrácia v novom štáte s jazykovou bariérou. Moja nemčina bola v tých časoch slabá. Písal sa rok 1987 a druhýkrát v živote som vyslovila pri cirkevnom obrade „áno“. Nazvime to časom veľkých zmien pred Nežnou revolúciou. Nové rodinné zázemie, noví priatelia, jazyk a k tomu dve malé deti, ktoré som učila po slovensky, aby som úplne nezabudla svoj rodný jazyk. Žila som si ako matka, manželka a žena v domácnosti. Inkognito. Nemôžem sa sťažovať. Ale až tretí manželský zväzok sa vydaril a funguje dodnes už celých 22 rokov.
Napokon, keď sa vám začalo dariť v podnikaní, prišli problémy v osobnom živote a strach o milovanú dcéru Janku, ktorá ochorela na mentálnu anorexiu. Vyčítate si s odstupom času, že ste niečo mohli urobiť inak?
Po rokoch hereckej pauzy som zakotvila v roku 1991 na pár rokov v Prahe, kde som mala nakrúcať druhú časť Arabely. K spolupráci nakoniec nedošlo. Vrhla som sa do inej profesie a rozbehla som obchody s parfumami. Všetko bolo, ako malo byť. Len v súkromnom živote ma začala obliehať veľká búrka a nepredvídavé zemetrasenie. Prepadávala sa mi zem pod nohami. Najprv zomrel môj drahý otec a neskôr sa začali problémy s dcérou. Prepukla u nej mentálna anorexia. Málokto v tých rokoch niečo vedel o anorexii. Vyhľadávali sme odbornú pomoc, lekárov, psychológov, psychiatrov nielen v Prahe, ale i v zahraničí. Hľadala som tisíc odpovedí na mojich tisíc otázok: prečo ja? Prečo moja dcéra? Priznávam, nerada sa hrabem v minulosti a snažím sa potlačiť negatívne zážitky. Ale bol to ťažký zásah do nášho života. Nie som si vedomá toho, čo by som dnes urobila inak. Je to veľmi citlivá téma. V pubertálnom veku mladistvých sú dnes postihnuté už nielen dievčatá, ale aj chlapci. Bulímia i anorexia sú častými chorobami dnešnej doby a treba im venovať veľkú pozornosť.
Čo by ste ako mama, ktorá si kedysi prešla peklom, odporučili rodičom v rovnakej situácii?
Ťažko radiť, pretože každý rodič sa s chorobou dieťaťa vysporadúva inak. Mám známu, ktorej dcéra horko-ťažko zmaturovala, pretože je veľmi oslabená a nesústredená. Váži necelých 48 kg pri výške 170 cm. Raz do týždňa navštevujú odbornú psychologickú poradňu. V nemocnici ju nechcú hospitalizovať, kým nedosiahne hmotnosť 50 kg! Okamžitá hospitalizácia, tvrdý režim a sociálne kontakty v kruhu duševne postihnutých pacientov preukazujú pokroky. Problém sociálneho vylúčenia tejto konkrétnej skupiny mladistvých je problémom nás všetkých. Mentálnu anorexiu i bulímiu považujem za duševné ochorenie a táto téma je stále nežiaduca a plná bariér. Mnoho pacientov, ale i rodičov sa hanbí vyhľadať adekvátnu odbornú pomoc a cítia sa stigmatizovaní. Treba byť v pozore, nečakať, ale čo najskôr vyhľadať pomoc!