Peter Weiss, ktorý bol v tom čase prvým podpredsedom SNR a šéfom SDĽ, poukázal na šancu, ktorú Slovensko po schválení Deklarácie získalo. Vtedajší český premiér Václav Klaus po schválení Deklarácie povedal, že prijatie Deklarácie v SNR je očakávaný akt, ktorý z formálnoprávneho hľadiska nespôsobí nijaký prevrat.
Prvý podpredseda Federálneho zhromaždenia Filip Šedivý po prijatí Deklarácie povedal, že to v podstate nič neznamená. Vyhlásil, že otázkou zostávajú ďalšie kroky na Slovensku. Šedivý sa vtedy obával, že ďalším slávnostným aktom by mohla byť vyhlásená medzinárodnoprávna subjektivita SR, čo by, podľa jeho slov, bol začiatok konca spoločného štátu.
František Mikloško z KDH vtedy už jasne povedal, že ČSFR sa rozpadá. Kresťanskodemokratická strana označila za ďalší prejav zrútenia česko-slovenskej federácie ohlásenú abdikáciu federálneho prezidenta Václava Havla. Ten hneď po prijatí Deklarácie oznámil, že 20. júla 1992 o 18.00 h odstupuje z funkcie prezidenta ČSFR. Mečiar reagoval tým, že Havlova abdikácia sa očakávala už dlhšie.
Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa napokon na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda. V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky. Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.
