Pani Katka
K nezabudnuteľným legendám Radošinského naivného divadla patrila aj herečka Katarína Kolníková, ktorá bola kedysi učiteľkou Stanislava Štepku v radošinskej materskej škôlke. Členkou súboru sa stala v roku 1971 ako 49-ročná. Štepka sa jej po celý čas prihováral oslovením Dušanova mama, keďže s jej synom boli nielen spolužiaci, ale spájalo ich aj dlhoročné priateľstvo.
Kolníkovú diváci milovali a jej blízkosť si vážili aj kolegovia z divadla, pre ktorých bola dôverníčkou, dobrotivou starou mamou či blízkou priateľkou. Rovnako to vnímal aj Juraj Štepka, ktorý bol s Kolníkovou konfrontovaný v zákulisí divadla od raného detstva.
„Boli sme veľkí kamaráti a mali sme sa veľmi radi. Dokonca pani Kolníková bola kamarátkou mojej babky a keď moja babka zomrela, svojím spôsobom mi ju mentálne nahrádzala. Už len tým, že pochádzala z Radošiny, poznala tie príhody, prostredie a pomery, často mi rozprávala spomienky o mojej babke,“ hovorí Juraj a spomína ďalej. „Tým, že mala predpoklady získať si srdcia ľudí takou tou svojou prirodzenosťou, empatiou a ľudskosťou, mali sme sa veľmi radi. Vždy som jej hovorieval: Dušanova mama, ja raz o vás natočím film! A ona mi na to vždy odvetila: Áno? A prečo? Prečo práve o mne? Veď je tu kopa iných, väčších herečiek, ako som ja! Vždy sa tomu veľmi divila a stále sa akoby čudovala...“
A nebolo to tým, že by si neverila, podľa Juraja Štepku to veľmi dobre zaberalo na ľudí. „Bola si vedomá, že ľudia ju majú radi, ale mala v sebe istú skromnosť. Napríklad, keď jej niekto po predstavení gratuloval, že bola skvelá, odvetila: Ja? Ale nie! To fakt? Jednoducho mala vlastnosť dať ľudom najavo, aká je skromná a neverí si, lebo je neštudovanou herečkou a sú tu iné veľké profesionálne herečky, s ktorými sa nemôže porovnávať. Takisto sa vždy divila, keď sa jej ministri, premiéri a prezidenti doslova klaňali ako malej žene z malej dediny, bola vždy poctená, nesmierne jej to lichotilo, ale zároveň sa vždy čudovala, prečo sa dostalo pocty práve jej.“
Posledné želanie
Päť rokov po Kolníkovej smrti v roku 2011 nakrútil Juraj Štepka dokument ... a já, Katarína Kolníková, v ktorom ťažil aj z jej pálčivých životných tém, o ktorých nikomu nehovorila. „Rozhodol som sa hovoriť o veciach, ktoré boli v jej živote tabu, s čím sa nikomu len tak nezdôverovala. Každý má v živote nejaké tajomstvá alebo niečo, čo by chcel zmeniť. V prípade pani Kolníkovej to bolo rozprávanie o jej vzťahu k manželovi Michalovi Kolníkovi, ktorý ju opustil a nechal ju samu so štyrmi deťmi. Ona mu bola verná, čakala ho do konca života a verila, že sa vráti,“ opisuje režisér dokumentu Juraj Štepka.
Ten v závere snímky prezrádza aj Kolníkovej najväčšie nenaplnené tajné prianie. „Keď som sa v dokumente pýtal, čo by ešte raz chcela prežiť, jej kamarátka Darina Abrahámová prezradí, že ak by chcela ešte raz niečo zažiť, bolo by to práve milovanie. Možno všetci čakali na konci filmu niečo veľké, ale ona chcela zažiť to najľudskejšie, a to je chlapský dotyk,“ uzatvára svoje rozprávanie Juraj Štepka.
