A čo na to otec?
Jozef: Jej otec bol výborný!
Mária: Ale on bol taký poddajný, inak by s mamou neprežil.
A aká bola svadba?
Mária: Na jar sme mali zásnuby, potom sme sa už viac nestarali, čo ďalej. Žili sme spolu a bolo nám dobre. Zrazu volá moja mama: „Mám pre vás termín svadby! 29. júla o pol dvanástej sa žení v Prešove Jojov spolužiak a o dvanástej majú voľný termín!“ (smiech) Bol to kamarát, ktorý si zhodou okolností bral tiež Prešovčanku. Oni vychádzali, my sme im zablahoželali a vošli dnu.
Jozef: Mali sme svadbu v roku 1972. Na národnom výbore aj v kostole, teda v čase hlbokej normalizácie. Môj otec bol v komunistickej strane, napriek tomu nám nikto nerobil problémy.
Mária: Ale moja mama, veľká organizátorka, zariadila, že sa budem vydávať aj v kostole a basta! Bola to typická východniarska svadba – veľa sa jedlo, pilo, spievalo, tancovalo...
Vraj veľmi radi tancujete – ste dobrí tanečníci?
Mária: Že by sme boli nejakí veľkí tanečníci, to sa nedá povedať.
Jozef: Ale rokenrol sme dávali ešte pred tromi rokmi!
Mária: Ale taký po svojom!
Jozef: To, čo ukazujú v Let´s Dance, to je slabý odvar! (smiech)
Aké boli spoločné manželské začiatky?
Mária: Po svadbe sme dostali malú slúžkovskú izbu u Jojových rodičov.
Jozef: My sme sa s Máriou vlastne vymenili – vzali sme sa v júli a ja som 1. septembra išiel na vojnu. Takže Ria vlastne bývala rok bezo mňa u svokrovcov.
Mária: Ale prevažne slúžil v Bratislave. Byt bol na prízemí a cez okno chodil domov.
Jozef: Preliezol som cez okno, tatko s mamou sedeli v kuchyni a ani si nevšimli, že som doma.
Aké to bolo, keď ste sa konečne osamostatnili a budovali si vlastnú rodinu?
Jozef: Mali sme to ťažké, lebo sme nemali kde bývať. Bývali sme asi na siedmich alebo ôsmich miestach.
Mária: Po vojne si Jojo našiel prácu v Piešťanoch v Chirane na oddelení zahraničného obchodu. Skoro rok sme bývali v Starej Turej v robotníckej ubytovni. Mali sme tam len jednu izbu a na záchod musel chodiť Jojo so mnou, lebo som sa bála opitých robotníkov. Aj ja som pracovala v Chirane na propagačnom úseku. Každé ráno sme cestovali do práce zo Starej Turej, o piatej nás čakalo auto, ktoré zvážalo zamestnancov. Začínali sme pracovať o šiestej ráno. Keď som otehotnela, dostali sme byt a odsťahovali sme sa do Piešťan. Nemali sme peniaze, žili sme ako askéti – malý matrac na zemi, krabica od televízora nahrádzala stolík, kde sme jedli. Jojo sám zmajstroval police a pracovný stolík pod okno. Keď som ho počula píliť a hrešiť, vravím si – zas je to o desať centimetrov kratšie! (smiech)
