Ženy často frflú na to, že po byte zbierajú po manželovi ponožky, slipy, v kúpeľni nájdu otvorenú zubnú pasu... Poznáte to?
Mária: Áno! Úplne! Ale veľmi sa polepšil! Vyriešili sme to tak, že nemáme obývačku, Jojo má svoju izbu, ja mám svoju izbu a máme kuchyňu s jedálenským kútom – tam sa môžem rozčuľovať. A čokoľvek tam nájdem, hodím to za jeho dvere. (smiech) Ale tým, že má svoju izbu, začal si ju udržiavať a má ju peknú. Takže nie je dôvod na hádku.
Jozef: Moja žena to má odstupňované – keď je vo veľmi dobrej nálade, tak mi hovorí Jožíček, zvyčajne mi hovorí Jojo a keď je naštvaná, tak mi hovorí Banáš! Vtedy viem, že je zle.
Mária: Musím ho však pochváliť, vôbec nie je ješitný, čo je u chlapa neskutočná vlastnosť.
Mária, ako výtvarníčka ste museli svoje umelecké ambície na istý čas potlačiť a venovať sa rodine.
Mária: Nebolo to však len tým, že som bola na materskej, napokon, tak to je v mnohých rodinách. Robiť keramiku je finančne náročné a už som sa zmierila s tým, že zostanem pracovať v oblasti propagácie a reklamy, pretože sa k vlastnej dielni nedostanem. Šetrili sme každú korunu, aby sme prežili, nieto ešte premýšľať o nejakej dielni.
Nebolo vám ľúto, že nerozvíjate vlastnú kariéru?
Mária: Keď sme v roku 1983 odišli do Berlína, Adelka mala dva a pol roka a ja som nepracovala. V Berlíne som sa zoznámila s rodinou, ktorá sa tiež venovala keramike, tak som k nim chodila páliť. Časom sme našetrili nejaký peniaz a kúpila som si malú keramickú pec. Manžel ma v mojej profesii podporoval.
Jozef: Mňa to trochu aj mrzí, že z našej rodiny je najviditeľnejšia Adela a ja, lebo podľa mňa najväčší talent je moja žena! Som na ňu hrdý! Má výstavy, svojimi sochami prináša ľuďom radosť.
