Dozvedáme sa, že začínať netreba vo veľkom, ale pekne postupne. Kto sa nechce stať veľkovýrobcom medu, tomu stačí mať pre svoju radosť tri až päť včelstiev, takto môže zásobovať svoju rodinu a okolie, i mať zo včielok dostatok radosti.
„Mám skúsenosť, že je dobré začínať s jedným včelstvom, lebo ak ich je priveľa, začnú sa rojiť a včelár zrazu nemá až toľko času, prerastie mu to cez hlavu. Keď začína jedným, tak sa zúčastňuje procesu rozmnožovania i toho, že včelstvo rastie. Je to úžasný pocit, že vytvoril niečo nové. Lebo treba si povedať, že keď nemáme na záhrade úľ, nektár sa vyparí. Keď ho tam raz položíme, zrazu máme dvadsať, tridsať, päťdesiat, niekedy až sto kíl medu, ktorý vznikol akoby z ničoho. Máme nejaké drevo, vosk a trocha ľudského umu, ktoré sa nám mnohonásobne vrátia,“ priznáva postupne.
Odmena pre včelára
Hoci je pre laika na prvý pohľad kopa sladučkého medu dokonalou odmenou pre každého včelára, pán Dedinský tvrdí, že včelárenie má aj iný, nemerateľný rozmer. „Ľudia žijú v uponáhľanej spoločnosti. Pri včelách spomalia. Všetko sa deje tak, ako sa má diať. Prírodu neoklameme, sme závislí aj od počasia. Na to treba pokoru,“ vysvetľuje zákonitosti, ktoré sú dobre známe všetkým chovateľom.
„Včely sú veľmi vibračné tvory, preskenujú si človeka a vidia, či je človek nahnevaný, či sa pohádal so šéfom alebo s manželkou. Nepokojný človek s trasúcimi sa rukami k včelám nemôže. Ony to vedia, preto ľudia musia nechať svoje problémy niekde za bránou, musia prísť pokojní.“
Krásne chvíle so včelami sa nedajú kúpiť. „Včelári mi opisujú, že majú najkrajšie pocity ráno, keď si sadnú pri úli a pozerajú na včely, ako lietajú, pracujú. Včely všetko opelia, všetko rastie a kvitne. To je tým, že včely očisťujú prostredie a vzduch vibráciami, vplývajú na všetko dobré, čo môže vzniknúť. Človek sa zrazu cíti inak a vidí, že tie malé tvory patria do prírody.“
