ČTK to potvrdil predseda Federácie židovských obcí Peter Papoušek. Svoju nedobrovoľnú púť po koncentračných táboroch začal Kolmer v Terezíne, odkiaľ dokonca mohol utiecť, lebo poznal únikovú cestu von. Ako povedal pred časom v rozhovore s ČTK, neurobil to, aby vo vnútri zostal niekto, kto by v prípade smrteľného ohrozenia väzňov ich dokázal zachrániť.
Nakoniec údajne zostal jediný, kto cestu vyskúšal. Neskôr prešiel vyhladzovacím táborom v Osvienčime a vďaka kurióznym útekom sa na samom konci vojny dostal na slobodu. Generácii Nemcov, ktorá páchala nacistické zločiny, nikdy neodpustil. Vraždy odpustiť nemožno, povedal Kolmer v roku 2015, keď mal 92 rokov.
Felix Kolmer sa narodil 3. mája 1922. Odmalička sa zaujímal o elektrotechniku a chcel sa stať elektroinžinierom. Bol nadšeným a aktívnym skautom. Po nástupe nacizmu sa v dôsledku protižidovských represií stal stolárskym učňom, uvádza sa v jeho medailonku na webe Pamäti národa.
V roku 1941 putoval do Terezína, kde pracoval pri zakladaní geta, neskôr bol svedkom hrôz odohrávajúcich sa v Malej pevnosti a stal sa členom tamojšieho podzemného hnutia. V Terezíne mu v roku 1941 zomrela matka. "My sme sa domnievali, že ideme na nejakú prácu a v sobotu zase prídeme domov," popisoval medzinárodne uznávaný odborník na akustiku svoj prvý transport. Čo nacisti zamýšľali so Židmi, vraj netušil ani po tom, čo z geta začali odchádzať transporty do Osvienčimu.
V Terezíne sa mu podarilo objaviť starú chodbu vedúcu z pevnosti, ktorú dokonca dvakrát vyšiel von a zaplával si v Labi, zakaždým sa ale vrátil. "Moja úloha bola len vedieť, že sa dá utiecť, a držať to ako tajomstvo až do momentu, keď to bude potrebné. Tými chodbami nikto neunikol. Ja som bol tým jediným, kto si to skúsil, ale vrátil som sa, pretože ja som bol nositeľom toho tajomstva," vyvrátil držiteľ Ceny pamäti národa tvrdenie, že pomáhal Židom k únikom z Terezína.
V októbri 1944 bol transportovaný do Osvienčimu, kde okrem iného videl Jozefa Mengeleho s úsmevom posielať ľudí do plynu. Kurióznym spôsobom však unikol do tábora Friedland, kde sa dočkal konca vojny. Potom mohol študovať a postupne sa stal svetovo uznávanou kapacitou v odbore akustiky. Je jedným z priekopníkov tohto odboru v Česku, pôsobil aj ako pedagóg a je autorom a spoluautorom mnohých publikácií. Spolupracoval pri odškodňovaní obetí nacistického teroru. Za túto i svoju odbornú činnosť dostal niekoľko vyznamenaní a ocenení.