Kdesi však zostala visieť nevyslovená odpoveď – že čas na napísanie knihy spomienok sme už prešvihli. Prišla pandémia a Eva Rysová už nemala toľko síl, aby sa pustila do takého náročného literárneho projektu. Vo svojich rozhovoroch sme však prešli vari všetko podstatné. Ten batoh plný zážitkov, krásnych aj tragických, ktorý si už takmer celé storočie nosí na útlom chrbte, rozbalila pri každej mojej návšteve ako na priateľskom pikniku. Pred dvomi rokmi som sa jej spýtala, či jej život ubehol rýchlo – tak vždy lamentujú starší ľudia. Na moment sa zamyslela, a potom si vzdychla: „Strašne! Je to zaujímavé: roky bežia rýchlo, ale dni – osamelé dni – pomaly. Len nedávno som bola malé dievčatko. Roky mi ušli, ani neviem ako. Pritom dni, keď som sama, sú nekonečné...“
Toto som kedy robila?
Vediac o tom, že celkom sama nie je, podotkla som, že hádam to s tou samotou nebude také vážne. „Ako kedy. Keď sa dá, stretnem sa s priateľkami, idem k sestre, chodia ma navštevovať moji bývalí žiaci aj kolegovia. Chodím každý deň na prechádzky, aj do cukrárne zájdem. Často pozerám na RTVS Trojku, kde dávajú archívne filmy a relácie. Niektoré inscenácie som vôbec nevidela, aj som zabudla, že som ich robila. Takže keď teraz vidím niektorú svoju rolu, tak sa pýtam: Panebože, toto som kedy robila? Inokedy lúštim krížovky, niečo upracem, niečo si uvarím, pozriem si televíziu alebo len tak premýšľam... Mám rada pozitívne spomienky, odháňam negatívne. Tie sa človeku natlačia do hlavy, ale nesmiete si ich pripúšťať, lebo to vás ničí, demotivuje,“ vysvetlila.
Búrlivé víno
Často sa reč zvrtla na seriál Búrlivé víno. Počas jeho nakrúcania úplne ožila, práca jej dávala prepotrebnú energiu do žíl. V úspešnej televíznej vinárskej ságe si zahrala čipernú babku Roznerovú... Na margo toho, že nie každá herečka sa rada objaví na obrazovke v úlohe babičky, lakonicky skonštatovala:
„Mala som šťastie, že som nikdy nebola ,naivkovský‘ typ. Zozačiatku mi to u niektorých režisérov prekážalo. Povedali mi, že si musím počkať na svoje roly, lebo nemôžem hrať naivku. Mala som na to príliš altový hlas. Napríklad Janko Borodáč režíroval jednu z mojich absolventských postáv – slovenskú klasiku Drotár. Hrala som naivku, bohatú dcérenku, a on nástojil na tom, aby som hovorila sopránom. Skúsila som to teda tenučkým hláskom, no sama sebe som si pripadala smiešne,“ usmiala sa pri spomienke. Keď v marci 2016 utrpela úraz hlavy s krvácaním do mozgu, bolo jasné, že bude musieť poľaviť z pracovného tempa. Predsa len, roky sa jej čoraz výraznejšie podpisovali pod zdravie. „Cítim sa dobre, primerane veku. Len sa mi točí hlava,“ priznala.
