Jozef Matejka (73) je lekár a pritom píše knihy. Do príbehov vo forme básní pre deti, ale aj dospelých vkladá svoje zážitky zo života a 49-ročnej lekárskej praxe. To, že sa stal doktorom, ovplyvnila smrť jeho babičky, aj kniha Skalpel a meč o hrudnom chirurgovi Bethunovi. Od 7. triedy ZŠ mal jasné, čím bude, aj keď bol nadaným futbalistom a hudobníkom.
Prvýkrát mu vytlačili báseň Rozbil som lampu v gymnaziálnom časopise. „Neskôr som občas niečo napísal mojej budúcej manželke. Systematickejšie som začal písať, až keď som ako lekár prišiel v roku 2007 na Maltu. Tam som sa narobil najviac v živote. Za nočnú službu som popísal a posúdil až 35 cétečiek. Robil som venogramy aj ultrazvuky. To som nikdy na Slovensku nezažil. Prišli tam tisícky ľudí z Líbye, ktorých sme museli zodpovedne vyšetriť,“ spomína Matejka. Práve na tomto ostrove dal dokopy prvú zbierku s názvom Príležitostné básne. „Sú tam lyrickejšie básne, nostalgické, ale aj pozorovanie života. Reagujú na nejakú situáciu, ktorú vidím okolo seba.“
Z Malty do Kene
Českú rozprávku o Budulienkovi mu otec čítal v detstve. „Prebásnil som ju a medzi deťmi dosiahla veľký úspech. Vyšla v slovenčine ešte pred mojím odchodom na Maltu. Keď som prišiel na ostrov, natrafil som na vydavateľa a vďaka tomu Budulienko vyšiel v maltčine aj v angličtine,“ priblížil lekár. V tom čase objavil články istej panej z Kene, ktorá opisovala, ako veľmi smúti za Slovenskom.
