Pred rokmi ste mali na túto tému verejný spor s hokejistom Petrom Šťastným...
A dodnes to nie je doriešené! O tom hovorme, o našich súdoch! Že sa to ťahá sedem rokov, vyhral som dva súdy, a nie je to uzavreté! Pre mňa tento človek neexistuje. Vážil som si jeho športové výkony, však naša generácia budovala to, aby oni mali v hokeji lepšie podmienky. Ale vyjadriť sa, že som bol eštebák, tak to je trošku silné! Mám z Ústavu pamäti národa doklad, ktorý to potvrdzuje. Peter Šťastný žije v Amerike, nech si užíva to, za čo sme my bojovali a sme sa toho nedožili – aby sme tam mohli hrať, aby sme si tiež mohli dovoliť niečo viac.
Chcete povedať, že sa nemáte dobre?
Hokejista musí aj dnes poctivo makať, aby bol na špičke a zarobil. Dnes je hokej zamestnanie, my sme robili šport. Ja to tým chlapcom prajem, že konečne môžu slobodne vycestovať a slobodne sa rozhodnúť, pre koho budú hrať, s kým sa budú stretávať...To je demokracia, ale tá dnes prechádza niekedy do anarchie.
Čo hovoríte na aktuálne najsledovanejšieho slovenského hráča Juraja Slafkovského, ktorý sa stal historicky prvým Slovákom, ktorého si kluby NHL vybrali z prvého miesta draftu?
Na rovinu – jeho rodina obetovala veľmi veľa voľného času a financií, aby sa dostal tam, kde je. Chodili s ním na tréningy, platili trénera, výstroj, cestu do Fínska, aby si ešte zlepšil tréningový proces. Preto si myslím, že Slafkovský je produkt rodiny. Ja to tomu chlapcovi prajem. A na to, aký rozruch sa okolo neho deje, chalan zostáva skromný.
Totiž, jeho cesta sa ešte len začala. Je obrovská česť, že bol draftovaný z prvého miesta. Ale to ešte neznamená, že sa mu v NHL bude tak dariť, že bude prvý v mužstve. Vidím v ňom však obrovský potenciál, lebo je vysoký, má vynikajúcu techniku, veľké myslenie, nenechá sa vyprovokovať, čo je úžasná výhoda. To ja by som nezniesol, čo on dostal rán a prešiel to pekne s pokojom a s úsmevom. Je to obrovský talent. Ale treba, aby bol ten talent ďalej správne vedený. Má na to všetky predpoklady, aby bol najlepší.
Keď porovnáte hokej kedysi a dnes – čo sa zmenilo?
Poviem to takto – v sedemnástich rokoch som hral prvýkrát za národné mužstvo. Som hrdý na to, čo sa mi podarilo dokázať. Dnes mi chýba úcta k našim majstrom sveta, na mnohých hráčov sa už zabudlo. Myslíte si, že sa hokej u nás buduje smerom hore? Zabudnite! Tu sa teraz počítajú len peniaze. Žiaľbohu.
