Nedávno ste absolvovali zákrok v Národnom ústave srdcovo-cievnych chorôb. Pred šiestimi rokmi vám tam zaviedli bajpas. Niečo sa skomplikovalo, keď ste museli ísť opäť pod nôž?
Ozvala sa spomínaná stará záležitosť. Nejako som sa necítil dobre. Mám na srdci kardiostimulátor a ten ukázal arytmiu srdca. Moja vynikaja všeobecná lekárka si všimla, že niečo nie je v poriadku. Poslala ma ku kardiologičke a tá rovno na NÚSCH, kde ma vyšetrili.
Pán primár Pavol Chňupa trval na tom, že mám ísť na operáciu, ktorá mi môže predĺžiť život. Pred tromi týždňami mi teda dali nový strojček a katódu do srdcovej komory. Priznám sa, že som chcel pred operáciou odtiaľ ujsť. Bol som už prezlečený v izbe a v jednom momente som si povedal, že idem domov, že to už nejako dožijem.
Zľakli ste sa?
Priznávam, bál som sa. V mojom veku je každý zákrok riziko. Napríklad už nemôžem dostať anestézu, lebo už ma uspávali osemkrát. Pri poslednej operácii, keď mi operovali rameno, som mal už veľké problémy. Preto večer pred touto operáciou prišiel za mnou arytmológ a zobral ma na prechádzku.
Išli sme von, on vzal do ruky telefón a počítal mi kroky. Tešil som sa, že to bude nakoniec dobré a zákroku sa vyhnem. Ale ráno prišiel doktor a hovorí: Mám pre teba smutnú správu – operácia sa koná! A tak som išiel – už som nemohol utiecť. A vidíte, prežil som to.
Aj s uspaním?
Teraz mi robili zákrok v lokálnej anestézii a bol som veľmi spokojný. A nebolo to tým, že by hralo rolu moje meno. Lebo niektoré sestričky ani nevedeli, kto som. Pre nich som bol 84-ročný pacient. Ľudia sa síce sťažujú na naše zdravotníctvo, ale v minulosti som cestoval stovky kilometrov z Nemecka, kde som pôsobil, aby mi pán primár Veselý reoperoval rameno, ktoré mi predtým nie dobre operovali najväčší nemeckí odborníci. Takisto lakeť mi zle operovali v Nemecku a revidoval mi ho nebohý profesor Pavol Novák. Neskôr zahynul pri páde vrtuľníka, v ktorom sa viezla aj manželka prezidenta Husáka.
Výpočet vašich zranení je dosť veľký...
Prešiel som si všeličím, mám operovaný meniskus, titánové ramená, mal som niekoľkokrát zlomený nos, zlomenú sánku, palec na nohe. Na začiatku kariéry som bol týždeň v nemocnici, lebo si lekári mysleli, že mám žltačku. Vysvitlo, že mám vrodený zvýšený bilirubín. Keď som sa potom ukázal na štadióne, všetci spoluhráči sa báli, že to odo mňa schytajú. Posielali ma preč zo šatne a všetci do jedného sa chytali za zadky, lebo im pichli injekciu proti žltačke! (smiech)
Tak to bol ten lepší prípad, keďže išlo o planý poplach...
Boli naštvaní, že ich bolia zadky a ja si prídem z nemocnice, že mi nič nie je. Najhorší bol však silný zápal pohrudnice, na ktorý nemám najlepšie spomienky. Všetci sa vtedy na mňa vykašľali. Ako hokejistu ma odpísali, ale ja som sa opäť postavil na nohy. Po ročnej pauze sa ma ujal docent Jezerský a dal ma dokopy. Povedal mi: Teba ja vrátim na ľad! A aj ma vrátil. A hneď som na olympiáde v Innsbrucku zavesil Rusom tri góly za sebou, aby im nebolo smutno. Zhrniem to – rukami lekárov prešla azda každá kosť v mojom tele. Držím pohromade, ale keby ste zatiahli šnúrkou, tak sa rozpadnem!
Vy sa len tak ľahko nevzdávate!
Som optimista. A keď začnem skuvíňať, príde moja žena a povie: Počúvaj, prestaň, tebe nič nie je! Zatlačí na mňa a zas sa spamätám. Lebo niekedy mám také chvíľky. Ale vidíte: som dôkaz toho, že všetko sa dá opraviť – aj Golonka! (smiech)
