Tento deň vyhlásila za štátny sviatok Národná rada (NR) SR dňa 20. októbra 1993. Plán ozbrojeného povstania pripravovala od mája 1944 skupina dôstojníkov slovenskej armády pod vedením podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.
Prvé boje prepukli v predpoludňajších hodinách 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky pod vedením majora Jozefa Dobrovodského rozhodli brániť mesto pred prichádzajúcimi nemeckými jednotkami. Na základe správ o potýčkach príslušníkov žilinskej posádky s nemeckými jednotkami vyslal Golian 29. augusta 1944 krátko po 20.00 h heslo "Začnite s vysťahovaním!", ktoré bolo signálom na začiatok ozbrojeného odporu.
SNP sa postupne rozšírilo na územie s rozlohou takmer 20.000 štvorcových kilometrov, na ktorom žilo približne 1,7 milióna obyvateľov. Do boja proti nacistom sa zapojilo okolo 60.000 vojakov a 12.000 partizánov. Na SNP sa aktívne zúčastnili príslušníci viac ako 30 národov a národností.
Veľmi významnou pomocou pre bojujúcich povstalcov bol letecký presun vyše 2000 príslušníkov brigády, 2. československej paradesantnej brigády v Sovietskom zväze, ktorej velil plukovník Vladimír Přikryl. Presun sa vykonal z územia oslobodeného sovietskou Červenou armádou.
Dôležitú rolu zohral aj československý stíhací pluk, keďže povstalecká Kombinovaná letka nemohla byť v čase vyhlásenia povstania rovnocenným súperom nemeckej Luftwaffe. Prvý československý samostatný stíhací letecký pluk, ktorému velil štábny kapitán František Fajtl, priletel na povstalecké územie 17. septembra 1944. Letci vybojovali nadvládu na nebi a účinne podporovali boj pozemných jednotiek armády a partizánov.
Vojenská história nepozná činnosť letectva v takom rozsahu a v hlbokom tyle nepriateľa, ako to bolo v prípade povstaleckých letcov. Povstalci sa napriek veľmi zložitej situácii dokázali brániť dva mesiace – do 27. októbra 1944, keď nemecké jednotky obsadili centrum SNP Banskú Bystricu. Tým sa fakticky skončil odpor povstaleckej armády ako organizovaného celku, a preto sa rozhodlo o prechode do hôr.
Partizánske velenie sústredené v Hlavnom štábe partizánskych oddielov sa snažilo, aby sa čo najviac partizánskych jednotiek dostalo z obkľúčenia do Veľkej Fatry, Nízkych Tatier či Slovenského Rudohoria a tam pokračovali v boji. Začiatkom roku 1945 operovali partizánske skupiny takmer vo všetkých horských oblastiach Nemcami kontrolovaného Slovenska.
Hoci sa nacisti všemožne snažili eliminovať partizánske hnutie, väčšine jednotiek sa podarilo dostať z obkľúčenia a unikala nemeckým vojenským a trestným jednotkám. Tie však o to viac ostrie svojich represálií namierili na civilné obyvateľstvo spojené s masovým vraždením. Tak to bolo napríklad v Kremničke, kde zavraždili 747 civilistov, a vo vápenke v Nemeckej, kde nacisti a ich domáci kolaboranti popravili asi 900 osôb.
Medzi najbrutálnejšie akcie špeciálnych jednotiek patrí vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň 21. januára 1945, pri ktorých zahynulo 148 ľudí vrátane detí, žien a starcov. Tragédia Kľaku a Ostrého Grúňa sa stala symbolom nacistických represálií voči civilnému obyvateľstvu.