TASR v tejto súvislosti prináša jeho profil. Americký týždenník Time zaradil Michaila Gorbačova medzi stovku najvplyvnejších osobností 20. storočia. Bol to práve prvý a posledný sovietsky prezident, ktorý v 80. rokoch minulého storočia začal politiku glasnosti (otvorenosti) a perestrojky (prestavby) a bol to práve na svete familiárne prezývaný Gorbi, ktorý výrazne prispel k ukončeniu studenej vojny, odstráneniu Berlínskeho múru a pádu železnej opony. V roku 2021 sa tento nositeľ Nobelovej ceny za mier dožil 90 rokov.
Michail Sergejevič Gorbačov sa narodil 2. marca 1931 v dedine Privoľnoje, neďaleko predkaukazského mesta Stavropol v roľníckej rodine. Matka, pôvodom Ukrajinka, pracovala až do pôrodu v kolchoze.
Vzhľadom na výborné študijné výsledky ho po maturite zobrali v roku 1950 na Právnickú fakultu moskovskej Lomonosovovej univerzity bez prijímacích skúšok. Počas štúdií, kde sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Raisou, bol v roku 1952 prijatý za člena komunistickej strany.
Po ukončení vysokej školy odišiel v roku 1955 Michail Gorbačov pracovať na prokuratúru v rodnom kraji. Mal 54 rokov, keď bol 11. marca 1985 zvolený za generálneho tajomníka ÚV KSSZ. Stal sa prvým vedúcim predstaviteľom Sovietskeho zväzu, ktorý sa narodil po boľševickej revolúcii v roku 1917.
Michail Gorbačov sa postavil na čelo štátu potom, keď sa skončili "preteky na lafetách", ako Rusi ironicky nazývali tri pohreby najvyšších sovietskych predstaviteľov (Leonida Iľjiča Brežneva, Jurija Andropova a Konstantina Černenka), ktorí zomreli v období od novembra 1982 do marca 1985.
Nový šéf Kremľa sa pustil do prestavby spoločnosti a začal dovtedy nevídané reformy. Počas jeho vládnutia sa stali skutočnosťou slobodné voľby, sloboda tlače, náboženské slobody a existencia viacerých strán.
Prakticky vzápätí po podpísaní Belovežských dohôd 8. decembra 1991, ktoré znamenali zánik Sovietskeho zväzu a vznik Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), a po odchode z funkcie sovietskeho prezidenta, ktorú zastával od 15. marca 1990 do 25. decembra 1991, založil koncom decembra 1991 v Moskve Medzinárodný fond sociálno-ekonomických a politologických výskumov, známy ako Gorbačovov fond.
V rámci svojej činnosti sa aj po odchode z najvyššej štátnej funkcie aktívne zaujímal o politické a spoločenské dianie, nielen vo svojej krajine, ale aj v zahraničí. Od roku 1992 uskutočnil viac ako 250 zahraničných ciest, pričom navštívil 50 krajín. V roku 1996 sa pokúsil o návrat na domácu politickú scénu, keď kandidoval v prezidentských voľbách. Získal však len 0,51 percenta hlasov voličov.
Gorbačov - jeden z hlavných architektov nemeckého zjednotenia - neskôr trpko hovoril o neschopnosti Západu chopiť sa príležitosti prameniacej z politiky prestavby. Ako krátkozrakú kritizoval politiku Západu po rozpade Sovietskeho zväzu. Sklamane sa vyjadroval o "triumfalizme" Západu opojeného víťazstvom v studenej vojne, čo bol podľa neho kľúčový faktor napätia medzi Ruskom a Západom.
Michail Gorbačov, ktorý prevzal 2. marca 2018 v moskovskom sídle svojho fondu dekrét o tom, že sa stal čestným občanom Košíc, mal veľmi blízky vzťah k Slovensku, s ktorým ho spájala rodinná história. Jeho otec Sergej Andrejevič oslobodzoval na konci druhej svetovej vojny územie dnešného Slovenska a v bojoch pri Košiciach bol zranený.
Vďaka svojmu reformnému úsiliu sa tešil Gorbačov veľkej popularite a obľube na Západe, čo bolo v ostrom protiklade s jeho vlasťou, kde ho považovali za hrobára Sovietskeho zväzu. Za svoju činnosť získal v roku 1990 Nobelovu cenu za mier, ale aj vyše 300 medzinárodných, štátnych i spoločenských ocenení.
