Nevideli ste žiadne riziko, že ste hrali v zabehnutej kapele Evy Pilarovej a prešli ste k Hanke? Boli ste už vtedy do nej zamilovaný?
Nie, vzťah prišiel až neskôr, ale Hanička sa nám, muzikantom, páčila ako skvelý profesionál. Kapela Evy Pilarovej odletela na Kubu, Eva sa zdržala a neletela s nimi domov. My sme po koncerte sedeli v hotelovej izbe v Vilniuse (hlavné mesto Litvy) pri pohárikoch a jedine Hádl tam s nami nebol, pretože nepil. Ako sme si dávali panáčka, naraz sa otvorili dvere a v nich Hádl celý bledý. Nikdy na ten jeho výraz nezabudnem, len povedal, že chlapci sú mŕtvi. Netušili sme, o čom hovorí a potom sme sa dozvedeli, že lietadlo s muzikantmi sa zrútilo v Prahe na letisku. Bolo to 19. februára 1973 a Hanička tým, že nás prehovorila do svojej kapely, nám zachránila život. Doslova. Prišiel som o kamarátov, o celú kapelu, bol som úplne na dne, potreboval som niekoho chytiť za ruku a ten, kto mi ju vtedy podal, bola Hanička. Nešťastie nás zblížilo, dostali sme sa k sebe bližšie, než len speváčka a kapelník. Po čase sme zistili, že môžeme spolupracovať, ale keby sme spolu žili, asi sa pozabíjame. Zrodilo sa však jedno obrovské priateľstvo, ktoré pretrvalo vyše 50 rokov a naozaj trvalo až za hrob.
Z lásky sa zrodilo obrovské celoživotné priateľstvo.
Nedávno som čítal - a podpisujem sa pod to - , že najlepšie kamarátstvo je láska bez sexu (úsmev). Mnoho ľudí sa zblíži cez krásne spoločné chvíle, nás zblížila tragédia. Keď sa dokáže dvojica odtrhnúť - ako sa hovorí -. „od lože“, môže vzniknúť ten najkrajší kamarátsky vzťah, a to sa prihodilo nám dvom.
Ako sa vám obom darilo vysvetliť svojím partnerom, že ste pre seba takí dôležití, že potrebujete počuť na vec názor toho druhého?
Nikdy sa nám nestalo, že by niektorý z našich partnerov komentoval tieto veci. Bolo to úplne samozrejmé, že keď vznikol problém, tak som volal Hanke alebo ona mne a ostatné išlo bokom. Zvykli si na to moje ženy aj Hankini partneri bez rečí.
Napokon ste ako nespevák naspievali s Hankou dueto Mistře basu.
Nedávno som bol v Bratislave na promócii mojej dcéry Aničky v SND a bolo pre mňa prekvapením, koľko ľudí prišlo za mnou, vyslovilo mi sústrasť a chcelo sa so mnou vyfotiť. To ma naozaj šokovalo, lebo som si myslel, že dávno na nás zabudli, veď dlhé roky som už potom Haničku nesprevádzal. Tak ma to celkom dojalo. Ani som na iné nemal čas, len debatovať, fotiť sa, ale bolo to dojemné. Ale, prepáčte, nemám ešte dosť síl baviť sa o Haničke. Je to všetko veľmi čerstvé.
Život vám potom Hanka zachránila ešte raz.
Bolo to v Soči. Hrali sme a mne neustále zavadzal reflektor, o ktorom som netušil, že nie je uzemnený. Rukou som ho chcel odsunúť a zaskratovalo to medzi reflektorom a strunami na gitare. Skočil som dopredu a napriek tomu, že bubeníci bežne reagujú pol hodinu po tom, čo ostatní ľudia (úsmev), tak náš Jarda Růžička vyskočil, vykopol mi gitaru z ruky. Prvý, kto ma oživoval, bola Hanička. Bubeníkovi som vraj potom vynadal, že mi ohol kolíky na gitare, ale v podstate mi zachránil život. Takže s Hankou to bolo naozaj kamarátstvo na život a na smrť, okrem mojej rodiny to bol najdôležitejší človek v mojom živote.
