„Bolo to 19. februára 1973 a Hanička tým, že nás prehovorila do svojej kapely, nám zachránila život. Doslova. Prišiel som o kamarátov, o celú kapelu, bol som úplne na dne, potreboval som niekoho chytiť za ruku, a ten, kto mi ju vtedy podal, bola Hanička. Nešťastie nás zblížilo, dostali sme sa k sebe bližšie než len speváčka a kapelník. Po čase sme zistili, že môžeme spolupracovať, ale keby sme spolu žili, asi sa pozabíjame. Zrodilo sa však jedno obrovské priateľstvo, ktoré pretrvalo vyše 50 rokov a naozaj trvalo až za hrob,“ povedal Vágner, ktorý mal o Zagorovú v posledných týždňoch jej života veľké obavy:
„Tušil som, že prichádza koniec. Bola neskutočná a obdivuhodná, aj keď chodila na transfúzie krvi. Napriek tomu sa vedela smiať a baviť ľudí okolo. Mala veľmi silnú túžbu žiť.“
Mali k sebe nesmierne blízko, preto niet divu, že Hanička, ako ju Karel volal, zostane v jeho srdci navždy: „Je naozaj ťažké prijať skutočnosť, že si už nikdy nezavoláme, že sa už nikdy neuvidíme, ale pre mňa je Hanka nesmrteľná. Nielen svojím priateľstvom, láskavosťou a svojou dušičkou, ale všetkými tými prežitými rokmi, keď sme mali spoločnú cestu, rovnaké ciele, keď sme sa navzájom doplňovali a ovplyvňovali. Dnes môžem povedať, že obrovský kus Hankinej duše vo mne zostáva a navždy pretrvá. Hanička, ďakujem ti za všetku lásku a kamarátstvo,“ dodal Vágner.
