Vnímame vás ako človeka, ktorý kde sa objaví, prinesie humor, dobrú náladu, smiech, ale možno mnohí nevedia, že sa musíte šetriť, lebo srdiečko bije inak ako by sa zdalo na prvý pohľad...
Stalo sa mi, že ma – ako sa hovorí - zradilo srdiečko počas divadelného predstavenia v Brne, kde som hral s Ankou Šiškovou „Odchody vlakov“. Odpadol som a naraz som sa prebral, nado mnou sa skláňala taká čiernovlasá dáma, celá v čiernom a ja som sa jej spýtal – vy ste smrť? A ona, že nie, ja som doktorka, ktorá vás zachránila. Preto apelujem na ľudí, aby chodili na preventívne prehliadky, aby nezanedbávali starostlivosť o seba. Patrím k jednému percentu ľudí s touto diagnózou, ktorým nepomôže dnes už rutinná operácia. Takže som dostal nový defibrilátor - na osem rokov mám nové baterky a môžem sa znova tešiť zo života. Ale viem byť niekedy aj prchký a výbušný, to je moja nie príjemná vlastnosť. Niekedy sa ťažšie ovládam a vtedy som nepríjemný.
Napríklad?
Tých momentov je viac. Napríklad, keď niekto popiera vinu Ruska na invázii na Ukrajinu alebo keď niekto uráža pani prezidentku Čaputovú. Nefungujúce zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém, neexistujúca podpora umenia... Poznám niekoľko doktorov, ktorí nemajú sestričky, lebo tie radšej robia opatrovateľky v zahraničí a my sa tu len prizeráme na rozpad zdravotníctva. Máme kvantum šikovných ľudí a utekajú, lebo nie sú docenení. Tém na rozčuľovanie je u nás dosť. Ja ale neutečiem, lebo ani neviem inak hovoriť len po slovensky. Moja mama bola mantácka Nemka, otec sa hlásil k Maďarom, dedko bol Poliak a ja som vlastne prvý Slovák v rodine (úsmev).
Naučili ste sa krásne po slovensky, keď robíte herca, tam je jazyk dosť dôležitý..
Akurát že som dyslektik... Nahovorili ma načítať knihu Pavla Vilikovského „Letmý sneh“ - krásny príbeh, ktorý som vďaka tej mojej dyslexii nahrával asi pol roka. (smiech). Môj brat mi kedysi hovoril, že budem národnooslobodzovací umelec, lebo svojím ksichtom oslobodím ľudí od televízie. A vidíte, zvykli si, chvalabohu, stále mám prácu. Hlavných rolí v mojom veku už nie je veľa, ale zatiaľ je to skvelé. Na budúci rok budem mať 60 a verím, že nejaké roličky ešte prídu.
Máme sa pripraviť na pompézne oslavy?
Moji priatelia sa určite na mňa chystajú. Na päťdesiatku mi kúpili jazdu po meste vláčikom Blaváčikom. Sprievodkyni dali moje „curicullum vitae“ a ako ten vláčik chodil po Bratislave, ona rozprávala: „tu Ady chodil do školy“, „v tejto krčme pil víno“, „tu stretol manželku“... a bolo to naozaj smiešne, zábavné, príjemné. Potom sme išli k nám do Lozorna, kde mi zase kamaráti zaplatili dychovku, s ktorou som cez celú dedinu musel prejsť. Kamaráti sú veľmi dôležití v živote, mám na nich šťastie. Nie všetci sú herci, ale samozrejme mnohí sú práve z Astorky, kde hrám už 32 rokov.
Nikdy ste neuvažovali o odchode?
Po skončení VŠMU som dostal ponuku do SND od pána Slezáčka, ale rozhodol som sa pre divadlo v Trnave. V súbore v tom čase boli Jaro Filip, Anka Šišková, Blaho Uhlár, Peter Šimun, Juraj Nvota - veľké mená, hrali sme úžasné hry a bola tam napriek socializmu neskutočná sloboda. Ďuri Slezáček mi priebežne volal s otázkou, či sa nechystám do SND a ja som mu s úsmevom povedal – „ešte nie som taký starý, nie, nechystám sa“. Teraz som už starý a nie, nechystám sa nikam (smiech). V Astorke sme rodina, ani hnevať sa dlho nemôžeme, lebo sme všetci muži v jednej šatni. Tam si všetko vydiskutujeme a potom sa ideme do ženskej šatne pozrieť ako naše dievčatá cez prázdniny omladli, opekneli, schudli...
