„Dali sme mu úväz, zaistili ho spredu a zozadu lanom, chytil sa mojich paličiek a vyrazili sme. Pomocou našich upozornení a slovnej navigácie sme pekne stúpali k vrcholu Kriváňa,“ povedal Stano. „Po tejto skúsenosti z Kriváňa sme absolvovali niekoľko ďalších výstupov. Naposledy sme šestnásteho septembra vyšli na Bystrú v Západných Tatrách. Nemôžem povedať, že teraz to už bola brnkačka,“ prezradil s tým, že museli byť sústredení a precízne komunikovať.
Ako ich výstup hodnotil Pavol?„Snažil som sa sústrediť na každý krok na mokrých kameňoch. Veľakrát som sa však pošmykol a zakopol,“ zhodnotil s tým, že by raz chcel absolvovať aj tandemový zoskok padákom.
Na nehodu zabudol
Na deň, keď pred 16 rokmi stratil zrak, spomínal vyučený stolár nerád, ale hovoril pokojným hlasom. „Išiel som s priateľkou do fabriky na tesnenia. Dostal som mikrospánok a havaroval. Z rozbitého auta vyšli štyri nezranené ženy, ja som dostal ranu do tváre a týždne preležal v nemocnici. Namiesto lícnych kostí mám stále titánové doštičky. Keď ma prebrali, bolo mi čudné, prečo je stále tma a nerozsvietia svetlo. Po čase som pochopil, že to tak bude už po zvyšok života. Musel som sa s tým vyrovnať. Spravil som si masérsky kurz, naučil sa orientovať sa v teréne a čítať Braillovo písmo,“ opísal následky hrôzostrašnej nehody, ktorá mu zmenila život.
