„Mne nejde o žiadne peniaze. Viem, že otca mi už nikto nevráti, no nedokážem žiť s pocitom, že môj otec zomrel mimoriadne nedôstojne,“ hovorí zronená Eva. „Pokiaľ budem žiť, budem bojovať o spravodlivosť!“
Veľké bolesti
Evin otec bol celý život baníkom. Vždy poctivo pracoval a staral sa o svoju rodinu. Svoju manželku miloval a deti boli preňho všetkým. „On sa nikdy nesťažoval, nikdy nepovedal, že ho niečo bolí. Aj keď ho boleli zuby, nejedol tabletky a vedel všetko vydržať. Na dôchodku nikdy nelenil a pracoval vonku s drevom,“ spomína si Eva na svojho milujúceho otca. Jeho strata je pre ňu veľkou ranou. Myslí si, že pre jeho záchranu lekári neurobili všetko, čo mali.
„Ešte v lete som mu volala záchranku a pýtala som sa, ako postupovať, keď má otec problémy s vyprázdňovaním a trávením. Otec sa sťažoval na bolesti na ľavej strane. Dala som mu prírodné liečivá, s čím záchranári po telefóne súhlasili,“ spomína Eva.
„Ráno sa mu však pohoršilo a opäť som volala záchranku s tým, že nevylučuje ani po preháňadlách a je zelený. Záchranka prišla, dali mu kanylu, no žiaden roztok a ani výživu nedostal. Zobrali ho na chirurgiu do Čadce,“ dodáva Eva, ktorá bola úplne rozčarovaná z toho, že otca si nenechali na oddelení, ale poslali ho domov. „Lekári otca vyprázdnili, a keď som sa spýtala, či ho netreba hospitalizovať, povedali, že je to normálne, a nie je to potrebné,“ krúti hlavou dcéra.
