Vraj sa veľmi dobre poznáte aj s herečkou Viky Rákovou (41).
Bývali sme spolu jeden semester na intráku. Ja som bola prváčka, ona tretiačka. Nemali sme v tom čase spoločnú energiu, aby sme sa spolu intenzívne kamarátili. Vtedy som dosť blbla a bola som iný človek. Viky bola vždy jemná a tichá. Nepoznala som ju v tej polohe, že by sme si išli spoločne zažúrovať na chodbovicu. A práve takto vyzeral môj život na vysokej škole - v duchu párty a juchuchu. Keď som potom skončila školu, zistila som, že tam vlastne nikoho poriadne nepoznám, keďže do školy som chodila len preto, lebo som musela. Hovorila som si, dokelu, čo mám robiť? Veď ja osobne nepoznám ani jedného režiséra. Tak som sa vybrala na brigádu do Minigolfu pri Štrkoveckom jazere a tam chodievala aj herečka Gabika Dzuríková. Často som ju obsluhovala a nosila jej polievočku. Vždy som sa jej vyplakávala: Gabika, ja nikdy nebudem hrať, ja budem čašníčka! Gabika ma vždy upokojila, že aj ona mala ťažké začiatky a že do roka budem v šoubiznise. A nakoniec tak aj bolo.
Vaša prvá veľká divadelná príležitosť prišla z Divadla Aréna od Juraja Kukuru (75) v predstavení Rent. Ako si na to spomínate?
Pán Kukura mi priniesol papier, nech podpíšem, že to, čo na javisku stváram päť metrov nad zemou, je na moju vlastnú zodpovednosť. Do muzikálu som som si totiž sama vymyslela pohybovo náročnejšie scény. V živote si vždy vyberám tú najťažšiu cestu, kde cítim najväčší strach, paniku a rešpekt. Je to pre mňa výzva. Zistila som, že keď prekonám zónu osobného strachu, dostávajú sa mi dary v podobe ďalších ponúk, hojnosti, pokoja či dobrého pocitu.
Juraj Kukura pomohol mnohým začínajúcim hercom. Ako ste si našli k sebe cestu?
Keď som bola mladšia, mala som pred ním veľký, až nezdravý rešpekt, ktorý vyplýval zo strachu pred autoritou. Všetko som robila tak, len aby bol pán Kukura spokojný. Radšej nebudem odvrávať a zahrám to, ako povie. Bála som sa ho. Po divadelnej premiére sme mali raut, kde boli aj moji starí rodičia z východu a moja babka tam náhle odpadla. Jediný, kto sa postavil a utekal k nej, bol pán Kukura. Dávali jej vodu a zavolali sanitku. Uvedomila som si, že v každom človeku, aj keď sa môže navonok prejavovať arogantne, je svetlo, ktoré vyjde na povrch v ten správny čas. Odvtedy mám pána Kukuru rada a nebojím sa ho.
Vaša mama vás mala pomerne skoro a netajíte sa tým, že vás vychovávali starí rodičia. Prečo?
Mama v tom čase ešte študovala, potrebovala dokončiť školu. Starí rodičia ma držali nakrátko, už o desiatej som musela byť doma. Takto to vyzeralo, až kým som nenastúpila na vysokú školu do Bratislavy.
