Ako ste sa dostali do pozície mládežníckeho trénera v Amerike?
- Keď sa začínalo obdobie pandémie, tak sa mi ozval kamarát, s ktorým sme spolu hrávali hokej v Belehrade. Zavolal, či by som s deťmi, ktoré som v tej dobe trénoval na Slovensku, nechcel prísť na turnaj do Kanady. To boli prvé kontakty, kedy som sa spoznal s majiteľmi klubu, v ktorom dnes pôsobím. Na konci minulej sezóny sa mi ozvali, či by som nemal záujem prísť trénovať do Ameriky. Pre začiatok na rok a možno neskôr aj na dlhšie. Dohodli sme sa a od 10. júla tu pôsobím.
Čo by ste povedali, že je najväčší rozdiel medzi Amerikou a Slovenskom, čo sa týka trénovania detí?
- Na Slovensku začína prekvitať to, že v čase pandémie začali platiť tzv. selekty, kedy rodičia musia za miesto v tíme platiť veľké peniaze. Deti to potom vytrháva z tréningového procesu. Aj tréneri majú zviazané ruky a ťažko sa im pracuje, keď si niekto dvakrát do mesiaca zmyslí, že raz svojho syna pošle na turnaj tam, potom zase inam… Selekty v tomto smere prekvitajú. Takéto niečo v zámorí neexistuje. Rodičia v Amerike celkovo vstupujú do celého procesu oveľa menej ako u nás.
Koľko detí máte na starosti a sú to všetko Američania?
- Je to taká zmes. Pandémia dosť zamiešala karty. Máme viacero chalanov, napríklad jedného v bráne, ktorý má oboch rodičov Poliakov. Alebo s nami trénoval aj chlapec z Ruska, ktorý sa sem s rodinou presťahoval. Samozrejme, väčšina je z Ameriky.
Sú americké deti iné ako slovenské?
- Americké deti sú na ľade viac sebavedomejšie, drzejšie. Väčšina z nich má to sebavedomie naozaj vysoké, radi si dovolia tú povestnú kľučku navyše. Naše deti mi prídu viac pokornejšie, no majú väčšiu vôľu potom na sebe pracovať. Deti sú ale v podstate všade rovnaké, treba s nimi len vedieť pracovať. Cez hlavu mi vôbec neprerastajú, jediný problém mám zatiaľ trochu len s jazykom. Deti sú úplne v pohode, trénerov berú ako autoritu.
Do Ameriky ste dotiahli na výlet aj 11 detí z Humenného, ako sa zrodil tento nápad?
- Od začiatku sa chcel klub pustiť cestou medzinárodnou, aby ho poznali aj v zahraničí. Jednak aby mohli americké deti vidieť a spoznať iné časti sveta. No a toto isté chcú zase oni poskytnúť pre deti z Európy. Pre mladých hokejistov je najväčší sen dostať sa do zámoria. Majiteľ klubu sa ma preto opýtal, či by som nechcel doniesť deti zo Slovenska. Ozval som sa preto môjmu bývalému klubu v Humennom a hneď sme dali dokopy 11 detí.
Čo všetko mohli deti zažiť?
- Zážitky mali neskutočné. Pochodili sme všetko v Chicagu aj okolí. Boli sme spolu pozrieť aj v americkej škole, aby chalani videli, ako to funguje. Deti sa viezli aj v limuzíne a, samozrejme, ochutnávali nové jedlá. Boli doslova unesené, niektoré mi vraveli, že vôbec nechcú ísť domov. Ani sa im nesnívalo, že by mohli toľko toho zažiť. Už teraz mi chlapci vravia, že si začínajú šetriť na letenky, aby mohli prísť znova.
