Ako jediný z partie dožil v pokoji. Bývalý vysoký funkcionár KSČ Vasiľ Biľak prišiel už pred desaťročiami o všetkých spoluautorov pozývacieho listu. Ani jeden z nich sa nedožil 70 rokov. Funkcionárov postihla náhla smrť, samovražda a hanba po novembrovej revolúcii, keď ich vyhodili zo strany. List sa dostal na verejnosť v roku 1992.
„Vážený Leonid Iljič, s vedomím plnej zodpovednosti za naše rozhodnutia sa na vás obraciame s týmto naším vyhlásením. (...) V tejto ťažkej situácii sa obraciame k vám, sovietski komunisti, vedúci predstavitelia KSSZ a ZSSR, s prosbou o poskytnutie skutočnej pomoci a podpory všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii,“ napísali v liste.
Podľa historika Michala Štefanského z Historického ústavu SAV list plnil ideologickú hodnotu a vojská by do Československa vtrhli aj bez neho. „Sovietski predstavitelia chceli listom ukázať svetu, že vojská k nám prídu na pozvanie štátnych predstaviteľov. Keď Biľaka a ďalších autorov začali ľudia označovať po krajine za zradcov, Sovieti tvrdili, že vojská prišli na pozvanie ľudu,“ objasnil Štefanský.
Sovietski predstavitelia sa napriek snahe nestretli v Československu s pochopením. Len v roku 1968 zahynulo počas začiatku okupácie 108 civilistov. Aj keď podľa historika zohral Biľak s ďalšími komunistami jednu z viacerých rol, nemyslí si, že to má vplyv na ich zodpovednosť.
„Nezbavuje ich to politickej a morálnej viny. Boli zvolenými funkcionármi. Politici by mali niesť zodpovednosť za svoje činy. Všetko nasvedčuje tomu, že Biľak list podpísal. Moskva nepredložila originál a on to popieral. Preto sa to nedá brať ako trestný čin. A v tom je ten zádrh,“ uzavrel Štefanský.
Ako skončili ďalší signatári listu
Drahomír Kolder († 46)
Od začiatku svojej politickej kariéry sa začal pohybovať na významných politických postoch v rámci KSČ. V 60. rokoch sa prebojoval aj do Národného zhromaždenia.
Aj keď bol spočiatku predstaviteľom reformných myšlienok, rozhodol sa napokon podporiť konzervatívne krídlo strany. Spoločne s Biľakom boli jediní členovia predsedníctva KSČ, ktorí vstup ruských vojsk na územie ČSSR neodsúdili. Zomrel v roku 1972.
Alois Indra († 68)
Počas komunistickej éry pôsobil slovenský rodák aj v rezorte ministra dopravy. Ako podporovateľ sovietskej okupácie sa stal jedným z najneobľúbenejších politikov.
Späť do Národného zhromaždenia sa vrátil v čase normalizácie, kde bol jej predsedom až takmer do konca komunistického režimu. Po revolučnom tlaku zo zhromaždenia odišiel. Na sklonku života ho vylúčili zo strany. Zomrel v roku 1990.
Oldřich Švestka († 61)
Okrem politickej kariéry si svoje stranícke povinnosti plnil aj v denníku Rudé právo na pozícii redaktora a neskôr šéfredaktora. Vo svojich prejavoch vystupoval proti spisovateľom kritizujúcich režim.
Po vpáde vojsk sa jeho pozícia oslabila, keďže väčšina členov strany bola proti tvrdému riešeniu. Podobne ako jeho ostatní kolegovia, aj on sa do politiky vrátil v 70. rokoch. Zomrel v roku 1983.
Antonín Kapek († 67)
Viac ako 30 rokov bol členom Ústredného výboru KSČ. Svojich funkcií sa vzdal až po novembrovom nátlaku. Svoj život ukončil samovraždou. Len pár mesiacov po páde režimu sa obesil.
