Natálkina mama znášala pohreb svojej milovanej dcérky veľmi zle a zvládla ho len vďaka svojim najbližším, ktorí jej boli neustále nablízku. Pri Natálkinom hrobe musela dokonca sedieť na stoličke a z očí sa jej rinuli potoky sĺz...
Natálka v 6. ročníku odišla spolu s rodičmi do Bukurešti, kde študovala na medzinárodnej univerzite. „So svojou úprimnou povahou si tu našla veľa dobrých priateľov a známych. Po návrate domov svoje jazykové schopnosti ďalej rozvíjala na bilingválnom gymnáziu v Poprade. V lete získala vodičský preukaz a veľmi sa z toho tešila. Bola plná očakávaní a vízií pre svoju budúcnosť, štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ju napĺňalo. Vedela presne, čo od života chce. Veľmi sa tešila na internát, kde mala bývať so svojou priateľkou Viki, ktorá bola jej veľkou oporou. Cestu na internát jej však 2. októbra večer prekazil nezodpovedný vodič...“ odznelo v rozlúčkovom prejave, ktorý sprevádzal nárek smútiacich. „Natálka verila, že bude lepšie! Teraz je už v nebíčku a všetci, ktorí ju mali radi, sú presvedčení, že tento anjelik sa vo večnosti už len usmieva...“
