Chvíle plné smútku prežívali najmä najbližší nadaného športovca. „Tvoj úsmev budem mať navždy pred očami,“ odkázala svojmu bratovi do neba dojímavým príhovorom Marekova sestra. Bola to jej posledná veta, po ktorej vzápätí začala hrať goralská hudba. Husle, ktoré clivými tónmi jasne dávali najavo, pri akej smutnej udalosti to hrajú...
Krásne slová mu venovali aj spolužiaci. „Ak sa bolo treba za triedu obetovať, Marek bol ten prvý. Poznali sme ho ako usmiateho kamaráta a keď bolo treba tak vedel vyčariť úsmev hollywoodskej hviezdy, napríklad na dievčatá, aby nechali makovník z obeda. Bol to asi najskromnejší chalan na svete. Stále myslel na ostatných, všetkých podporoval a na seba akoby zabúdal. No jeho krédom bolo Štefánikovské heslo - „Prebijem sa, lebo sa prebiť chcem.“ Teraz je na nás, aby sme sa my prebili týmito ťažkými chvíľami, touto stratou a smútkom,“ dodali so zármutkom.
V kostole sa s ním rozlúčil aj zástupca Univerzity Komenského z Fakulty telovýchovy a športu, kde rok študoval: „Marek spolu so svojou partnerkou Broňou boli také školské slniečka. Vyhasli druhého októbra, čo bol určite najtragickejší deň v histórii vysokých škôl na Slovensku.“
Posledné zbohom mu prišli dať aj jeho spoluhráči, či už z futbalového klubu Vysoké Tatry, ale aj zo Spišskej Belej, kde hral tri roky počas svojej strednej školy. „Na Mareka sa nedá zabudnúť, bol to bojovník, ale usmievavý a skromný. Prečo práve on, práve on nás takto tragicky opustil,“ krúti hlavou jeho nešťastný bývalý spoluhráč.
Mareka napokon pochovali krátko pred treťou za sprievodu známej skladby Goraľu, či ti ne žal a spoločne s fotografiou tej, s ktorou chcel svoj život spečatiť naveky – s Broňou.
