Príchod detí mení vzťah asi naozaj od základu.
Jaro: Zápasili sme s klasickými „problémami“ ako každá rodina, ktorá je v tejto situácii. Je to podľa mňa viac-menej ako cez kopirák. Nie sú to však naozajstné problémy, pretože ak máte zdravé dieťa, manželku a pôrod prebehne v poriadku, tak ste šťastný pár a uvedomíte si, že tie naozajstné problémy vyzerajú úplne inak ako to, čo riešite.
Monika: Príchod dieťaťa mení okolnosti, váš režim. Každý prvorodič sa vlastne učí za pochodu, ako sa starať o dieťa, navyše každé bábo je jedinečné a iné, takže je to vždy tak trochu aj hľadanie, kým sa všetko ustáli. Ale v každom prípade je príchod dieťaťa predovšetkým čosi, čo partnerov obohatí a prináša im ten najúžasnejší zázrak, že z ich spoločného vzťahu sa zrodil človek. Je to obrovský dar a láska, ktorá sa od toho momentu stále zväčšuje a prehlbuje. A príchodom ďalších detí sa ešte ďalej násobí.
Ako rodičia ste sa ocitli v nových roliach. Čo sa vám na sebe navzájom páči?
Jaro: Mne sa na Monike ako na matke páči všetko. Čo sa mňa týka, tak skôr viem povedať, čo sa mne na sebe ako na rodičovi nepáči. Sú to vlastnosti, ktoré som mal aj predtým, ale s rodičovstvom sa zvýraznili. Som celkom prchký, čiže byť otcom je pre mňa neustála škola, ako nereagovať prehnane a prirýchlo. Tiež som často zbytočne prísny.
Monika: Jaro je najlepší otec, som šťastná, že je taký, aký je. Má dokonale nastavené hodnoty a je tým najstarostlivejším otcom a manželom. Vždy sa ku mne správal tak, že starostlivosť o deti, domácnosť a prácu je naša spoločná. Nikdy sa nevyčleňoval z výchovy detí, v starostlivosti o ne, keď ešte boli bábätká. Nestaval sa k tomu tak, akoby to mal byť hlavný údel matiek. Myslím si, že sa dopĺňame, snažíme sa vyvážiť aj výchovu.
Ako teda deti vychovávate?
Monika: Snažíme sa dať deťom aj mantinely, aj slobodu, aj prísnosť, aj nehu a pochopenie. A myslím, že aj to, v čom sme my dvaja odlišní, je pre výchovu plus, pretože sa navzájom dopĺňame. Obaja sa pri výchove stále učíme, ale robíme aj chyby, bez toho to nejde.
Aj mne niekedy prasknú nervy, potom kričím, čo ma následne hrozne štve. Ale chyby skrátka k životu patria a snažíme sa z nich učiť a zlepšovať sa. Veľa sme sa naučili aj tým, ako naši rodičia vychovávali nás a o mnohom so svojimi deťmi debatujeme. Nestaviame sa pred nimi do polohy, že rodič je nejaký nadčlovek a vždy má pravdu.
