Krátko po narodení dcérky Zary ste mali svadbu. Bola to tá správna chvíľa? Prečo?
Jaro: Z praktických dôvodov. Monika bola tehotná a komu sa už chce v hocijakom štádiu tehotenstva riešiť aj svadbu a veci s tým spojené? (smiech)
Monika: Nie som tak celkom typ ženy, ktorá snívala o svadbe. Nemám ani rada spoločenský úzus, že keď žena otehotnie, tak automaticky musí dôjsť ku svadbe. My sme mali svadbu vtedy, keď sme ju chceli mať. A mali sme ju takú, akú sme ju chceli mať. S mojím od detstva obľúbeným, rebelským a zároveň požehnaným pánom farárom Srholcom, v intimite najbližšej rodiny v Dóme sv. Martina.
Po obrade sme mali obed s rodinou a večer sme mali žúr s obrovským množstvom priateľov, ktorí vopred ani netušili, že nám idú vlastne na svadobnú veselicu. Naša svadba bola nádherná taká, aká bola. Bol to jeden z najúžasnejších momentov môjho života.
Pôsobíte ako ideálny pár. Prešli ste si aj nejakou krízou?
Monika: Nespomínam si na žiadnu väčšiu krízu. Občasné drobné hádky nestoja za reč. Dejú sa výnimočne a sú ako letná búrka, ktorá rýchlo pominie.
Jaro: Ani ja si nespomínam na väčšiu krízu. Nejaké hádky, ak niekedy výnimočne sú, riešime smiechom. Obaja vieme zvýšiť hlas, obaja si vieme stáť za svojím. Našťastie to však nikdy netrvá dlho a o chvíľu sa väčšinou jeden na druhom smejeme, keď sa napodobňujeme, ako kto pri hádke vyzeral. (smiech)
Monika: To je pravda, Jaro ma veľakrát, keď sa hnevám, rozosmeje a hneď je po hádke.
