„Plánovali spoločnú cestu životom. Chceli začať svadbou. Boli plní života, obetavosti i húževnatosti. Chceli sa venovať telesnej výchove a deťom ako telocvikári a tréneri,“ spomenula trénerka so slzami v očiach. Srdcervúci pohľad bol okrem kamarátov najmä na blízkych nebohej dievčiny.
Rodičia sa počas rozlúčky s milovanou dcérkou utápali v slzách. Stalo sa im totiž to, z čoho má strach každý rodič - prežili milované dieťa. Dcérku, ktorá si na budúci rok mala brať lásku svojho života, pochovali v svadobných šatách a s kyticou bielych ruží.
Niekoľko desiatok kilometrov od nej, v rovnakom čase, pochovávali rodičia Mareka († 20). Za tónov clivej goralskej hudby a spomienok blízkych, spoluhráčov i spolužiakov. Všetci ho opisovali ako nesmierne slušného, citlivého a obetavého chlapca, ktorý by pre ostatných urobil maximum.
„Jeho krédom bolo štefánikovské heslo - „Prebijem sa, lebo sa prebiť chcem.“ Teraz je na nás, aby sme sa my prebili týmito ťažkými chvíľami, touto stratou a smútkom,“ dodali.
Mladí Ždiarania a Ždiaranky prišli dokonca oblečení v slávnostných ždiarskych krojoch, aby aj takto vzdali úctu svojmu kamarátovi. Oboch zaľúbencov pochovali s fotografiou toho druhého. Keďže svoj cit plánovali spečatiť sobášom, rodiny učinili nádherné gesto. Dva dni pred poslednými rozlúčkami sa stretli, aby farár odslúžil za Broňu i Mareka omšu zasnúbenia. Do neba tak odišli ako snúbenci...
