„Vyrastal som priamo v Košiciach, ale moji starí rodičia žijú pri ukrajinských hraniciach v maďarskej dedinke, takže môj rodný jazyk je maďarčina,“ začína svoje rozprávanie mladý herec.
Nemá vôbec prízvuk
K herectvu sa dostal už ako osemročný. „Hral som takú detskú postavu v košickom divadle. Totálne ma to dostalo a rozhodol som sa, že budem hercom a išiel som si za tým. Chodil som na všetky recitačné súťaže, na kastingy, daboval som, robil som všetko možné, čo je s herectvom spojené. Takže som bol rozhodnutý, že iná vysoká škola ako VŠMU neprichádza do úvahy.“ Karol hovorí plynule maďarsky aj slovensky, pričom prízvuk nemá ani v jednom jazyku.
„V Košiciach som sa veľmi veľa pohyboval v slovenskej komunite, takže som minimálne rovnako, ak nie viac rozprával po slovensky než doma po maďarsky. Takže prízvuk sa v podstate nemal na mňa kedy nalepiť,“ smeje sa a pokračuje. „Asi som jeden z mála slovenských dvojjazyčných hercov, ktorí rozprávajú bez prízvuku.“ Maďarčina je mu však bližšia. „Určite je to kvôli detstvu, predsa len je to môj materinský jazyk a ten je pre každého srdcovka. Slovenčinu rešpektujem a používam veľmi často.“
Keď mu volajú jeho blízki, automaticky prepne do maďarčiny. „Teraz sa mi to mieša, mám v tom trošku guláš, keďže oba jazyky používam intenzívne. Niekedy sa mi sníva po slovensky, inokedy maďarsky.“
Z Budapešti do Bratislavy
Po skončení herectva odišiel do divadla v Komárne. „Po piatich rokoch som mal pocit, že som tam už všetko videl, zažil a zahral a to prostredie mi viac nemalo čo ponúknuť. Bol som mladý herec a potreboval som nové impulzy. Roky v Komárne boli o maďarskom divadelníctve, tak bolo evidentné, že pôjdem automaticky niekde do Maďarska a zakotvil som v Budapešti, kde som hosťoval v mnohých divadlách.“