Medzinárodný festival horských filmov v Poprade prvýkrát otvoril svoje pomyselné filmárske brány v roku 1993. Prvým víťazom sa stal austrálsky filmár Michael Dillon s filmom Od morskej hladiny k vrcholu Everestu. On bol otec myšlienky vyjsť od mora až na strechu zeme, na Everest. Uskutočnil to austrálsky horolezec Tim Macartney-Snape. Okrem ocenenia na popradskom festivale získal tento film ešte ďalších sedem medzinárodných cien, čo v tom čase bol rekord.
On sám ale o filme povedal: "Film ocenili za príbeh v ňom, teda za niečo, za čo si neprisudzujem zásluhu.“ Od vtedy bol na Slovensku ešte štyri krát. Dillon bol dvorným filmárom sira Edmunda Hillaryho a práve on bol hosťom druhého ročníka. Od vtedy festival navštívili tie najväčšie „celebrity“ horolezectva a ostatných horských športov. V roku 2012 predstavil svoj film Felix Baumgartner rakúsky parašutista a BASE jumper a počas vyhlasovania jeho oceneného filmu 14.10. vyskočil z kapsuly balóna vo výške 39 kilometrov a prekonal výškový rekord zoskoku padákom a ako prvý človek prekonal rýchlosť zvuku voľným pádom.
Festival poctil svojou návštevou, a to dokonca dvakrát Leo Houlding, britský skalolezec, špička voľného a extrémneho lezenia. Ďalší špičkový lezec Francúz Alain Robert bol tiež hosťom popradského festivalu v roku 1998. Vtedy sa postaral o poriadny rozruch. Vyliezol bez akéhokoľvek istenia a inej podpory na vtedy novú sklenenú budovu Slovenskej sporiteľne a zo strechy si ho vtedy odviedla polícia.
Na festivale bolo mnoho ďalších hostí, mnohí s pohnutým osudom bohužiaľ už nie sú medzi nami. Najväčšou stálicou najstaršieho a najprestížnejšieho festivalu na Slovensku je však Paľo Barabáš. Náš špičkový dokumentarista, ktorý natočil desiatky filmov s medzinárodným ocenením a má ich viac ako 400, sa prvýkrát ako autor zúčastnil popradského festivalu horských filmov v roku 1995. Odvtedy nazbieral v Poprade 37 cien, z toho 6 Grand prix a 17 diváckych cien. „Festival horských filmov v Poprade ma osobne, ale aj profesne veľmi ovplyvnil. Keď som prišiel na prvý ročník v roku 1993, videl som film Michaela Dillona Od morskej hladiny k vrcholu Everestu. Bol som z toho snímku nadšený, ale aj z celého festivalu. Vtedy som si v kútiku duše povedal, že aký by som bol šťastný, keby sa mi podarilo urobiť raz taký film, ktorý by mi vybrali na tento festival. V roku 1995 sa mi sen splnil s filmom Karakoram Highway. Po návrate z expedície na Kanchenjungu v roku 1997 som prihlásil hneď film 80 metrov pod vrcholom do Popradu.“
Dokument dostal okrem významného ocenenia aj Cenu divákov. Rok 1998 bol však pre neho prelomový. Za dokument 118 dní v zajatí ľadu dostal Grand prix, a to film vystrelilo na významné festivaly horských filmov po celom svete. „Od vtedy robím pre popradský festival každý rok jeden až dva filmy. Majú tu vždy premiéru. Ale hoci ich bolo už vyše 40, tak vždy si sadám s malou dušičkou do kina, aby som precítil ako tento nový film diváci príjmu. Publikum je totiž na tomto festivale veľmi náročné, ale aj veľmi prajné. Každý film a každého tvorcu odmenia potleskom. Až po tomto festivale si poviem, že film je hotový. Je tu aj taká tradícia, že režisér, ktorý dostane hlavnú cenu by mal ísť na ďalší ročník do poroty. Ja neviem hodnotiť filmy, radšej ich nakrúcam. Marika, riaditeľka festivalu ma upodozrieva, že ich točím a prihlasujem len preto, aby som sa vyhol práci v porote.“
Smial sa náš najúspešnejší dokumentarista. Toho roku sa predstaví s filmom o tatranských horských vodcoch. S touto témou sa pohráva už dávnejšie, no ako vraví, nevedel film ešte uchopiť. A tak nakoniec vznikla 6 dielna historická séria Príbehy tatranských štítov, potom film o tatranských horských nosičoch Sloboda pod nákladom, ktorý vyvolal zvláštny efekt. Na základe hodnotení porôt zo zahraničných festivalom bolo toto remeslo zapísané do nehmotného dedičstva Slovenska a mladých nosičov začalo pribúdať. „Robiť film z domáceho prostredia je ďaleko, ďaleko ťažšie ako napríklad z amazónskeho pralesa. Zvlášť, keď chcete zachytiť tak špecifické remeslo, komunitu ľudí akou sú horskí vodcovia. V horách totiž potrebujú byť veľmi silné osobnosti, autority, ktoré pri vykonávaní svojej práce sa musia vo všetkom spoľahnúť len na seba. Nie je to profil jedinca, je to skôr o povolaní, či skôr o poslaní vodcov, ale aj o jeho odvrátenej strane. Organizované vodcovstvo je v Tatrách už 150 rokov, už preto si toto remeslo zaslúži film. Pripravoval som ho tri roky a premiéru malo v piatok na festivale v Poprade.“
Náš najlepší himalájista Peter Hámor manžel riaditeľky a spoluorganizátor festivalu nám o ňom povedal: “Na festival chodí veľmi rôznorodá skupina ľudí. Tí čo presne vedia prečo tu idú. Je dosť takých, ktorí tu chodia od prvého ročníka. Ale aj takí, ktorí prídu prvýkrát a sú takí nadšení, fascinovaní a inšpirovaní výkonmi, čo vidia na plátne, že začnú chodiť do hôr, dokonca liezť, alebo ináč sa aktívne hýbať v horách. Náš festival je o vytváraní priestoru, priestoru na stretávanie, diskusie, vytváranie nových kontaktov a priateľstiev. Preto je to festival, nie prehliadka filmov.“
Riaditeľka Mária Hámor je riaditeľkou od roku 1998 a tento tridsiaty ročník je pre ňu veľkou zodpovednosťou. „ Po dvoch ťažkých kovidových rokoch , kedy sa nám podarilo aj za extrémne ťažkých podmienok udržať kontinuitu, sa tešíme, že to bude opäť štandardný festival. Tento jubilejný ročník vyšiel akosi žensky. Porota je čisto ženská, hlavný hosť je nepálska horolezkyňa Maya Sherpa, ktorá má za sebou sedem osemtisícoviek a niekoľko výstupov na Mont Everest. Z viac ako 1300 filmov (1347) sme do prvého kola vybrali 105 filmov a na festival sa dostalo nakoniec 51 filmov z 15 krajín ,ktoré diváci uvidia v troch kinách a v 13tich súťažných blokoch. Zo Slovenska máme sedem filmov.“
