Písali ste pre Mekyho texty a zároveň ste boli aj jeho veľmi blízkym priateľom. Vaše plány napísať mu pesničku k jubilejnej 70-ke však zostali nenaplnené. O čom by tá pieseň bola?
Mal som v hlave viacero náčrtov, ale potom sa stalo to, čo sa stalo... Keby som chcel byť teraz konkrétny, tak by som vás len zavádzal. Prešli sme si spolu kus cesty a som zástancom názoru, že v pesničkách nie je dobré spomínať na minulosť a napínať svaly ako veteráni. Treba hľadieť do budúcnosti a nebrať ohľad na generačný sentiment. Publikum vám nič nedaruje, tu nezavážia žiadne medaily za zásluhy. Pri každej pesničke začínate od začiatku. V tom je čaro tvorby. Mekyho odchod ma veľmi zronil, sú to veci, ktoré sa nedajú len tak ľahko rozchodiť.
S Mekym ste boli spriaznené duše a dokázali ste spolu pretelefonovať aj celé hodiny. Ako by ste definovali váš vzťah?
Boli sme taká telefónna dvojica a skutočne veľa času sme spolu pretelefonovali. Keďže on bol v Prahe a ja v Bratislave, bola to nutnosť. Keď sme sa potom osobne stretli, pripadalo nám to niekedy až zvláštne, že sa vidíme, lebo viac sme boli spolu zvyknutí telefonovať. (Smiech)
Medzi vami a Mekym bol sedemročný vekový rozdiel, ale napriek tomu ste si sadli. Fungovala medzi vami istá chémia. Bolo to tak hneď od začiatku?
Niekto tomu hovorí chémia, ale my sme jednoducho mali šťastnú ruku na úspešné piesne. Na čo sme siahli, to nám vyšlo bez toho, aby sme museli zbytočne filozofovať. Meky bol absolútny melodik a bol vynikajúci spevák. Mal v krvi anglický spôsob spievania popu a prirodzene disponoval niečím, čo iní speváci len napodobňovali. Jemu to bolo vlastné. Hovorí sa, že anglická vlna, teraz myslím na látku, je najkvalitnejšia a on bol z takej vlny doslova utkaný. Bol to pán spevák, ktorý nič nesilil, ale mal obrovský dar prirodzenosti.
