Pamätníkom sa možno v tejto súvislosti vynára spomienka na podobný masaker z júla 1973, keď 22-ročná Oľga Hepnarová v Prahe vrazila nákladiakom do ľudí čakajúcich na zastávke električiek. Následky boli hrôzostrašné, zomrelo 8 ľudí a ďalších 11 bolo ťažko zranených. Vrahyňa bola poslednou ženou popravenou v bývalom Československu. Už napohľad dva rozdielne príbehy, v jednom prípade hral rolu alkohol, v druhom duševná porucha. Spája ich len jediné: obrovská, zbytočná strata životov a nekonečná bolesť pozostalých.
Hoci tragédie nemožno porovnávať, majú spoločného menovateľa: mŕtvych ľudí na zastávke MHD, ktorí už neprišli tam, kam mali namierené. Kým pod bratislavský masaker sa podpísal alkohol za volantom a vysoko prekročená rýchlosť, ten pražský bol premyslený čin mladej ženy, trpiacej zjavne duševnou poruchou.
Olga Hepnarová zo svojho činu vinila bezcitnú spoločnosť, ktorú sa rozhodla potrestať. V roku 1964 sa ako trinásťročná pokúsila o samovraždu liekmi. Podrobila sa psychologickým a psychiatrickým vyšetreniam, po ktorých lekári konštatovali, že jej osobnosť je narušená, dievčina trpí pocitmi osamelosti a beznádeje. Mala pocit, že okolie je k nej nepriateľské a chce jej ublížiť. Pre jej zvláštne správanie, pod ktoré sa podpísala aj prísna výchova starších rodičov - bankového úradníka a zubnej lekárky, či nejasnú sexuálnu orientáciu a tým podmienenú frustráciu, ju spolužiaci vytesnili z kolektívu.
Mala dokonca svoj zoznam tyranov - spolužiakov, učiteľov, rodičov, lekárov a neskôr doň zaradila aj svojich nadriadených v práci. Na margo jej samovražedných úmyslov sa jej matka mala vyjadriť dosť krutým spôsobom. Vo filmovej dráme z roku 2016 Ja, Olga Hepnarová, nakrútenej podľa knihy spisovateľa Romana Cíleka odznie autentická veta z úst jej matky:
