Na rozdiel od neho sa domov z extrémnych podmienok nevrátilo 46 obyvateľov. Viac o utrpení otca prezradila Jánova dcéra Erna (55), ktorá stále žije v tomto mestečku pri Košiciach, kde obetiam plánujú vybudovať pomník.
Podľa rodného listu sa Johann Müller narodil 20. júna 1928 v Nižnom Medzeve ako jedno z 8 detí. „Hanes, ako všetci volali môjho otca, mal na konci druhej svetovej vojny 17 rokov. Vtedy prišli na územie Slovenska vojská NKVD (Národný komisariát vnútorných diel) z Ruska a odvádzali ľudí zo Slovenska na nútené práce. Z našej rodiny mal odísť jeho starší brat Jakob, ktorý však mal astmu, tak nebol vhodný. Vybrali mladšieho Johanna a s ostatnými ich zhromaždili v škole a už im nedovolili odísť. Nahnali ich na vlakovú stanicu, kde na nich čakali dobytčie vagóny. Povedali im, že idú na pár dní preč, aby pomohli opraviť cesty a mosty po vojne,“ zaspomínala Erna, ktorej tieto desivé detaily odvodu vyrozprával otec jedného chladného večera.
Otec jej jedného dňa povedal, ako si po niektorých kamarátov prišla smrť. „Spriatelil sa tam s 35-ročným Medzevčanom, ktorý mu sľúbil, že sa odtiaľ dostanú. V Donbase pracovali veľmi ťažko. Otcovi takmer odmrzla aj noha, no jeden zajatý nemecký lekár ju pomohol zachrániť. Natieral mu ju maslom. Vravieval, že by rád to maslo aj zjedol, lebo jesť dostávali len večer, a aj to len malý bochník chleba. Ľudia tam zomierali každý deň,“ dodala.
Otec jej vylíčil aj to, ako spali. Zaspávali v drevených chatrčiach bez okien, v ktorých ráno už nebol dýchateľný vzduch. Ohrievali sa iba navzájom. Často sa aj zobudil na to, že jedno z tiel po jeho boku bolo studené. Jeden vysoký a silný chlap z Medzeva mal každé ráno na starosti odnos mŕtvol.
