„Mama, otec, nie vždy som k vám bol úprimný. Nie vždy som bol dobrým synom. Nie vždy som si cenil to, čo ste pre mňa robili. Ale vedzte, že za mojich 19 rokov v živote vďačím len a len vám. Nekonečne si toho vážim,“ zazneli slová smerom k rodičom, ktorých prosil o jedinú vec, aby dávali pozor na sestru Natálku. „Nedovoľte, aby sa jej niečo stalo. Nedovoľte,“ prosil.
Necítil ľútosť
To, z čoho mrazí, je fakt, že Juraj nemal žiadne výčitky svedomia. „To, čo robím, robím nie pre seba. Robím to preto, lebo viem, aké plány majú naši nepriatelia. Robím to pre svoj ľud, pre svoj národ, pre svoju rasu,“ opísal dôvody svojho ohavného činu. Dokonca mal radosť z toho, čo vykonal. Trápilo ho len jedno a miešali sa v ňom len dve emócie. „Radosť z toho, že sa mi naskytla takáto príležitosť zaútočiť na tento okupačný židovský systém, a smútok z toho, že nebudem nažive na to, aby som videl svet po porážke nášho nepriateľa,“ písal Juraj s tým, že sa rozhodol zobrať osud do vlastných rúk.
Tajná láska
Časť listu je venovaná osobe, ktorú označuje „ona“. Ide zrejme o jeho tajnú lásku, ktorá o jeho citoch nemala ani potuchy. „Nikdy som jej nič nepovedal. Jej meno tu nenapíšem, lebo to nemá zmysel. Nikdy som nemal odvahu jej povedať, čo som mal na mysli, preto mi nepríde vhodné ju do toho zatiahnuť,“ zneli slová na rozlúčku smerom k osobe, ktorá sa už nikdy nedozvie, že mal pre ňu naozaj slabosť.
Na konci listu hovorí, že je čas vykročiť a bojovať, a to aj v prípade, že by mal byť posledný Európan, čo tak urobí. „Ale ja viem, že nebudem. Aj po smrti budem s vami naďalej, len nie fyzicky. Spomienky, zážitky, tie navždy ostanú,“ ukončil list plný hrôzy Juraj. Ako potvrdil včera špeciálny prokurátor Daniel Lipšic, vraždu na Zámockej ulici prekvalifikovali na obzvlášť závažný zločin teroristického útoku.
