Posledná rozlúčka v bratislavskom krematóriu so slovenským basketbalistom 20. storočia Stanislavom „Kilym“ Kropilákom, ktorý opustil tento svet v piatok 14. októbra, bola smutná. Odišiel človek, ktorého kvality siahali za hranice malého Slovenska.
Postávali v hlúčikoch tak, ako k sebe patrili - zástupcovia veľkej rodiny športovcov bratislavského Interu, basketbalistov a basketbalistiek, ktoré sa dodnes schádzajú, na čele s tými, ktorým sa kedysi inak ako „kropilákovci“ nehovorilo.
S veľkým žiaľom sa s Kilym rozlúčila jeho rodina, mnoho osobností športového, umeleckého aj spoločenského života. Prišli najmä preto, že Kily bol mimoriadne obľúbený.
„Legendy žijú večne, len rozlúčka s nimi veľmi bolí,“ poznamenal čestný prezident Slovenského olympijského a športového výboru František Chmelár, ktorý ocenil Stanov prínos k vytvoreniu prvého olympijského výboru na Slovensku po rozdelení Československa.
„Človek také správy nikdy nechce počuť, ale, žiaľ, prichádzajú,“ povzdychol si Vladimír Rančík, bývalý skvelý hádzanár a otec skvelých basketbalistov Radoslava a Martina, pre ktorých bol Kropilák veľkým vzorom.
Rado vo svojom príhovore nad rakvou pripomenul všetky Kilyho úspechy od štyroch federálnych titulov s Interom cez päť ocenení pre najlepšieho basketbalistu Československa, striebro z ME v Stuttgarte v roku 1985, ktoré bolo najväčším úspechom československého basketbalu od začiatku 70. rokov a Kropilák bol vtedy kapitánom tímu, dva štarty na olympijských hrách až po jeho uvedenie do Siene slávy svetového basketbalu pred dvomi rokmi. V jeho prípade naozaj platí, že legendy nezomierajú. Len sa na ne nesmie zabudnúť.