24. októbra uplynie 30 rokov od prehradenia prirodzeného koryta Dunaja, čím sa do prevádzky spustil prvý z ôsmich hydroagregátov vodnej elektrárne.
Už začiatkom 50. rokov minulého storočia sa s myšlienkou vybudovať na Dunaji vodné dielo zaoberal profesor Peter Danišovič, ktorý pôsobil na Fakulte inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej škole technickej, dnešnej Slovenskej technickej univerzity. Vypracoval dve alternatívy. Riečny stupeň prehradenia Dunaja v hlavnom toku alebo vybudovanie derivačného kanála s elektrárňou.
Reálne kontúry nadobudol projekt vodného diela až v roku 1977, keď 16. septembra predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky podpísali v Budapešti medzištátnu zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). Zmluvu neskôr ratifikovali parlamenty a podpísali prezidenti Gustáv Husák a János Kádár.
Vybudovanie plánovaného vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros malo za cieľ nielen výrobu elektriny, ale aj prevenciu proti záplavám, ktoré sa pri toku Dunaja pravidelne opakovali, napríklad v rokoch 1954 či 1965, a tiež zlepšenie plavebných podmienok na Dunaji.
