„Bohužiaľ, mám trvalé poškodenie sedacích nervov, silné bolesti krížov a problémy s chôdzou. Nervová bolesť, ktorú pociťujem v nohách, ma páli ako šialená. Krívam a nemôžem chodiť ďaleko,“ skonštatovala Megan. Obrovskou pomocou je invalidný vozík, vyrobený špeciálne pre jej potreby. „Môj invalidný vozík mi otvoril svet,“ povedala.
V súčasnosti sú pre ňu najväčším obmedzením ramená a chrbtica: „Operovali ich s cieľom stabilizácie, ale stratila som plnú pohyblivosť. Som zrastená od lebky až po panvu. Nemôžem pohnúť hlavou, aby som sa pozrela hore, dole, doľava alebo doprava.“ Megan v podstate zažíva nulový pohyb chrbtice. „Nemôžem sa schúliť do klbka, keď ma bolí brucho. Som ako socha. Trup sa mi nehýbe, iba ruky a nohy,“ uviedla smutne.
Megan sa však podelila o niekoľko rád pre tých, ktorí trpia bolesťou. „Chcem len zdôrazniť, aké dôležité je obhajovať samého seba. Od prírody som tichá a veľmi hanblivá. Predstava, že by som sa mala za seba postaviť alebo navrhnúť nejaký nápad lekárom, bola pre mňa hrozná,“ opisuje.
Zdôrazňuje však, že každý pozná svoje telo najlepšie. „Keď moji lekári nevedeli, čo sa deje, napadlo mi, že by som sa mohla pokúsiť pomôcť. Naučiť sa jazyk medicíny a komunikovať s lekármi znamenalo veľký rozdiel,“ doplnila.
„Keď si spätne spomeniem na to, čím som si prešla, je desivé pomyslieť si, kde by som bola, keby som neprehovorila,“ uviedla s tým, že ľudia by nemali bolesti dovoliť, aby im bránila žiť.
„S bolesťou sa mi často stáva, že nechcem ísť von. Potom mi dôjde, že buď ma to bude bolieť doma, alebo pri zábave niekde vonku. Myslím si, že nájsť zdravú rovnováhu medzi schopnosťou ísť von aj cez bolesť je pre život nesmierne dôležité. Nelimitujte to, čo ste schopní dosiahnuť,“ uzavrela Megan.
