Napokon ste robili aj spoločný projekt s tatinom a vystupovali ste spolu.
Nebolo to jednoduché, keď som mu povedala, že aj ja by som si rada zaspievala také džezové štandardy, začali sme spolu cvičiť. Lebo vlastné CD si môžem urobiť, kedy chcem, ale s ním som sa musela poponáhľať, však mal po štyridsiatke, keď som sa narodila. Keď sme spolu cvičili, vravieval: je to fajn, ale vystupovať s tým ešte nemôžeme. Po niekoľkých mesiacoch tvrdej spoločnej práce skonštatoval, že už je to vhodné na javisko. Myslím, že sme to stihli o päť minút dvanásť, lebo potom sa mu začali problémy s rukou. Museli mu ju operovať. Po operácii sme ešte odohrali niekoľko koncertov, ale ruka ho stále neposlúchala a bol z toho nervózny. Hovoril mi, že si musím nájsť iného klaviristu. Medzičasom som otehotnela, a aj keď sme mali koncert v Nitre, bolo mi neustále zle. Myslela som, že po materskej budeme v koncertovaní pokračovať, no osud to zariadil inak.
Je to syn, ktorý vám pomáha prekonať túto veľkú stratu?
Presne! Vravím, že tam hore to niekto práve takto zariadil, že mi do života prišli moji dvaja Riškovia - partner a syn, pre ktorých musím byť silná. S mamou sme úžasné kamarátky, bez nej by naša domácnosť nemohla fungovať, keby nad ňou nedržala pevnú prísnu ruku. Ale pravdou je, že ja som bola taká tatinova.
Vydali ste dve skladby počas materskej. Ako si predstavujete svoju hudobnú kariéru teraz, bez otca?
Materskú som venovala naozaj synovi, aj keď som mu venovala skladbu a v klipe je aj otec. No čo bude ďalej, to teraz naozaj neviem. Teraz neriešim hudbu. Uvidíme, čo príde. A som šťastná, že otec zažil môjho syna. A možno aj brat Branko „vychystá“ mamine nejaké vnúčatá (úsmev).
