Pred dvomi rokmi rezort životného prostredia podporil vybudovanie kontajnerových stojísk v Tatrách sumou 1,4 milióna eur. Napriek tomu sa pri vašej práci často stretávate s ľudskou aroganciou, kedy ľudia kladú odpadky mimo miest na to určených...
Je to aj o mentálnom nastavení celej ľudskej populácie, problém je teda najmä v ľuďoch. Štát sa môže snažiť koľko chce, môže stavať záchranné stanice, ohradníky a zamrežované stojiská odpadu, ale pokiaľ budú nevychovaní turisti, ktorí nechajú vrecko so smeťami po grilovačke v lese alebo ho položia mimo zamrežovaného stojiska, tak to nebude plniť žiadny účel. Medvede tam prídu a mení to ich správanie. Stretávame sa s tým, že občas po nociach jazdíme a odpratávame smeti, lebo pre niekoho je asi občas problém otvoriť dvere kontajnerového stojiska a odložiť ich. Je to pre nás nadpráca, ale znižujeme tým riziko, že sa tam objaví ďalší medveď, ktorý si na odpadky zvykne.
Návyky sa ľahko získavajú, ale ťažko odbúravajú. Je ešte možnosť a cesta pracovať s medveďom kontajnerového typu, ktorý si zvykol na pohodlné získavanie potravy v podobe odpadkov?
Je to pomerne náročné, ale najdôležitejší faktor je jeho tzv. stupeň synantropizácie, čiže straty plachosti. Ak medveďa zachytíme v prvopočiatkoch a použijeme na neho averzívnu terapiu, teda plašenie svetlom, zvukom, pyrotechnikou, či paintballovými loptičkami - spôsobíme mu isté traumy a vytlačíme ho z urbanizovaného územia, je šanca, že sa s ním ešte dá pracovať. Jeho prvotná skúsenosť vtedy vyzerá tak, že sa priblížil k ľuďom, chcel konzumovať ľahko dostupnú potravu, či odpadky a má z toho negatívny zážitok.
Keď túto averzívnu terapiu aplikujeme na konkrétneho jedinca niekoľkokrát po sebe, máme skúsenosť s tým, že niektoré medvede sa pri ľuďoch už nikdy neobjavili. Ak medveď opakovane požiera odpadky a neustále sa vracia k smetným košom - je už príliš zvyknutý na túto potravu, nedá sa s tým nič robiť.
