Potom prišlo k jeho osudovému stretnutiu s Josephom Fourierom, ktorý sa na egyptskej výprave s Napoleonom zúčastnil osobne a postupne objavené pamiatky publikoval. Od neho sa dozvedel, že hieroglyfy nie je možné prečítať. Reakcia mladého muža bola skutočne odvážna, „Ja ich prečítam,“ vyhlásil údajne. Mal šťastie, pretože už čoskoro mohol začať študovať koptčinu, čo je jazyk vychádzajúci zo starovekej egyptčiny. Jej znalosť sa ukázala pri lúštení hieroglyfov ako kľúčová. K tomuto jazyku dokonca sám zostavil gramatiku.
Než bol Napoleon definitívne v roku 1815 porazený, stihol Jean-Francois študovať v Paríži a získať post na novej univerzite v Grenobli. Od roku 1808 sa usilovne venoval aj prekladu nápisov z Rosettskej dosky, kde spravil prvé pokroky práve pri lúštení démotického písma. Po rokoch vypätého úsilia však takmer o všetko prišiel. S pádom Napoleona, ktorému jeho brat krátko robil tajomníka, prišiel o prácu a takmer aj o záujem o hieroglyfy. Oženil sa a snažil sa uživiť ako učiteľ. Potom však prišiel prelomový rok 1822.
Slávna výstava
V roku 1821 bola v Londýne otvorená výstava, kde si zvedaví návštevníci mohli prezrieť zmenšenú reprodukciu faraónskej hrobky, repliku sarkofágu i rôzne maľby. Po roku sa presunula do Francúzska a na jej príprave sa podieľal aj mladý Champollion, vtedy tridsaťdvaročný. Šialenstvo okolo starovekého Egypta pokračovalo aj dvadsať rokov po Napoleonovej výprave a na poli lúštenia hieroglyfov došlo len k malým pokrokom.
Champollion, samozrejme, nebol pri lúštení sám. Od začiatku 19. storočia pracoval na koptskom preklade švédsky diplomat a učenec Johan David Åkerblad i francúzsky orientalista Antoine-Isaac Silvestre de Sacy. Identifikovali správne niektoré kráľovské mená v texte a Åkerblad bol presvedčený, že rozlúštil 29 symbolov. Nakoniec sa ukázalo, že mal správne polovicu z nich.
