Ostal bez príjmu
Petrov ťažký úraz zasiahol rodinu aj finančne. „Manžel bol podnikateľ, no neplatil si posledné tri roky odvody, takže péenku nemá. Podala som žiadosť o invalidný dôchodok, tam sa rozhodne do 60 dní, čiže v januári možno dostane penziu,“ dúfa manželka a pokračuje:
„Ja chodím do roboty, teraz je pri ňom môj otec. Doteraz bol v súkromnom zariadení v Komárne, ale necvičili s ním dostatočne, poskracovali sa mu svaly, šľachy, tak ho musím doma nejako porozťahovať. Na žiadny príspevok nemáme nárok, pretože ja pracujem a zarábam normálne, keďže mám vysokoškolské vzdelanie. Okrem toho máme aj nehnuteľnosť, mali sme v pláne stavať rodinný dom, už sme mali aj hypotéku vybavenú. Na poslednú chvíľu som všetko rušila. Každodenný život finančne zvládam, ale rehabilitácie, žiaľ, nie. Toto je reálny stav, ani na opatrovateľský príspevok nemáme nárok, lebo má majetok viac ako 39 900 eur, snažili sme sa v doterajšom živote niečo dosiahnuť,“ bezradne hovorí Aďa.
Každý deň plače
O nevládneho Petra sa stará prakticky celá rodina. „Predstavte si 8-ročné dievčatko, ktoré tatinkovi dáva cez striekačku do gastrosondy vodu, áno, u nás sa to deje. Našťastie sa nezľakla, ale pomáha. Aby sa tatinko čím skôr uzdravil...“ hovorí so stiahnutým hrdlom Adriána. „Nuž a syn? Ten občas pribehne, porozpráva tatinkovi, čo sa deje v počítačovej hre, večer zaželá krásne sníčky.
A najstaršia? Tá už vníma všetko, má sedemnásť. Je z prvého manželstva, ale aj tak nás má rada. A ako to prežívam ja? Ťažko. Dennodenne plačem, čo bude, ako to zvládneme, ako dosiahneme, aby sa dal do poriadku. Ako zvládnem starostlivosť o manžela, o deti? Ako budem chodiť do roboty? Z čoho budeme žiť? Samé otázky a otázniky v mojej hlave,“ zakončí bezradne.
