A ako to teda dopadlo s prenosovým vozom a s hysterickými demonštrantmi?
Ladislav: Prestali do voza narážať, lebo ich tam ľudia okríkli: Idioti, prestaňte! Má pravdu, celý svet nás sleduje...
Cítili ste napätie a stres?
Ladislav: Nie. A viete prečo? Lebo sme boli v priamom kontakte s Čechmi. A Česi sú úžasní v tom, že dávajú predovšetkým prednosť profesionalite pred emóciami.
Bolo takých adrenalínových zážitkov viac?
Ladislav: Isto. Prišiel som napríklad do redakcie a tam mi zmenár hovorí, že z vrátnice volajú, vraj sa nejaká partia ľudí dobýja do budovy. Vravím, aká partia? Veď ich pustite hore! Zrazu sa vo dverách objaví predseda Socialistického zväzu mládeže Slovenskej televízie Paľo Rusko a vraví: Prišiel som zachrániť spravodajstvo! Fľochol som naňho a hovorím, nech okamžite vypadne, nemá tam čo robiť! Chcel to tam celé organizovať.
Čo mu to napadlo, narúšať vysielanie?
Ladislav: Nedostal sa na tribúnu na námestí a keďže na budove redakcie Televíznych novín bolo lešenie, tak chcel cez priestory vysielacej zmeny vyjsť na lešenie, odtiaľ na balkón a rečniť. Neskôr som sa dozvedel, že v tom istom čase ústredný riaditeľ ČST na Slovensku Jaroslav Hlinický, jeden z najlepších trinástich riaditeľov, ktorých som tam zažil, zobral kľúče od zbrojnice, kde boli zbrane a ostré náboje.
V Slovenskej televízii totiž existovala skupina Ľudové milície. Pán Hlinický zamkol kľúče do svojho stola s tým, nech sa neopováži niekto priblížiť sa k zbraniam! Neviem, čo by som spravil, keby prišli ozbrojenci do vysielacej zmeny...
