Aké to malo dôsledky?
Ladislav: V živote som nevidel niekoho rýchlejšie prezliecť kabát, ako Rusko.
Andrea: Na druhý deň prišiel Rusko do spravodajstva ako najväčší revolucionár.
Ladislav: A začal mi vysvetľovať, čo a ako by som mal robiť... Pritom to bol taký „redaktor“, že kolegovia zo športu, kde vtedy pracoval, ho ani do redakcie nepustili.
Popri pracovnej hektike bolo čo najťažšie?
Ladislav: Najťažšie bolo rozhodnúť sa, koho príkazy vlastne máš poslúchať a počúvať. Lebo na povrch vyplávali také osoby, o ktorých sme nikdy v živote nepočuli. Úplne nové tváre, ktoré sme nepoznali ani z kultúry, ani zo športu, ani z politiky. Aj niektorí z VPN mali pocit, že rozumejú všetkému. Vyčítali nám trebárs, ako sme si dovolili snímať toho a nie iného. Spomínam si, ako mi o čosi neskôr, už s odstupom času, zavolali z vlády a vyčítali mi, ako sme si dovolili o štyri sekundy dať viac priestoru pánovi Čarnogurskému než pánovi Mečiarovi!?
Andrea: Prvého pol roka po Nežnej to bolo naozaj neskutočne korektné, lebo všetci sme chceli, aby sa zachytila verne aktuálna situácia. Naozaj to bola veľmi hektická práca, režisér postrihal materiály, ktoré išli do vysielania, a v tej rýchlosti sme my hlásatelia nemali čas si to predtým pozrieť. Dostávali sme signál z réžie, fungovali sme na svetielka – na zelené sme čítali, na oranžové sme museli stáť. Bola to skúška profesionálnej sústredenosti.
Režisér bol v zákulisí, ale hlásatelia vystavovali svoju tvár svetu. Ako Andrea Bugošová ste doslova išli s kožou na trh. Nemali ste obavy, že ak by sa udalosti zvrtli, mohlo by sa vám to vypomstiť?
Andrea: To sme vôbec neriešili. Všetci sme pracovali, ako sme najlepšie vedeli. To bolo dôležité.
Ladislav: Aj šéfstvo bolo benevolentnejšie, keď sme spravili „prúser“, mávli rukou: Vykašli sa na to, teraz je taká doba...
