Kvôli straníckej príslušnosti mnohých ľudí zo spravodajstva vyhodili. Bolo cítiť nevraživosť medzi kolegami?
Andrea: Ja som nebola v strane. Ale bolo jasné, že členovia strany to majú zrátané. Mne sa to nikdy nepáčilo, lebo si myslím, že ak je niekto profesionál, tak to, že platil stranícke známky, nie je dôvod na prepustenie. Hádam až na jednu osobu v celej redakcii spravodajstva nebol nikto z členov strany, kto by nám, nestraníkom, ublížil.
Aj medzi najzarytejšími komunistami boli takí, ktorí pomáhali, profesionálne poradili. Aj redaktori – straníci – mi ako hlásateľke vždy radi pomohli. Lebo redaktori, tí robili mravčiu prácu a ja som bola len „hlásna trúba“, ktorá informácie podávala divákom.
Ladislav: A potom ti jeden pán po roku 1990 povedal: Pani Bugošová, budete musieť odísť, lebo vy ste hlásili za Mečiara! A ste známa! Ak už hovoríme o tých, ktorí museli odísť, tak si vezmite takú Izabelu Pažítkovú – veď to bol redaktorský pojem! Taká osobnosť, ovládala päť svetových jazykov. A keď prehovorila, to bola neuveriteľná profesionálka!
Ako ste to prijali, keď ste videli, že vaši kolegovia profesionáli sú prakticky zo dňa na deň na čiernej listine?
Ladislav: Rozčúlilo nás to! Izabela – tá má skončiť?! Absurdné... Bol som šokovaný. Veď to bola profíčka non plus ultra!
Andrea: Ona bola absolútna redaktorská jednotka. A boli tam aj iní redaktori – Štefan Nižňanský, Karol Doboš...
Ladislav: Ale na druhej strane treba povedať aj to, že prvý tajomník ÚV KSS Jozef Lenárt bol vraj natoľko príčetný, že hádzal udavačské listy do koša.
Mali ste pocit, že pádom komunistického režimu je v spravodajstve po všetkých tých rokoch cenzúry odrazu všetko dovolené?
Ladislav: Všetko dovolené nemôže byť nikdy. Nemôžete ukázať holý zadok! Mňa vždy jednoznačne zaväzovala profesionalita. Zaujímal ma dokonalý záber, perfektne zostrihaný materiál. Presne to isté robili ostatní moji kolegovia režiséri. Neexistovalo vybočiť z profesionality.
Ako vnímate spravodajstvo dnes? Čo sa zmenilo a čo zostalo rovnaké?
Ladislav: Predovšetkým už nevidím do technológií. Za mojich čias si pred vysielaním sadli za stôl režisér, zmenár – teraz editor, hlásateľ, hlásateľ mimo obrazu, produkčný, titulkár, hudobný režisér a bolo tzv. „rovnání“ – tak sme to volali podľa vzoru z Čiech. Každý povedal pripomienky k vysielaniu. Vždy sme videli diváka, ako na to reaguje. Myslím si, že teraz je divák na vedľajšej koľaji. Už len preto, lebo osem z desiatich dám má škriekavé hlasy, nevhodný hlasový fond, v mojich časoch by neprešli ani cez vrátnicu.
Andrea: Vtedy sa robili hlasové skúšky. Bolo to odstupňované. Jednotka – redaktor nesmel čítať naživo, dvojka – mohol čítať naživo, trojka – mohol robiť aj naživo v obraze, štvorka – mohol robiť takmer všetko a päťku mali moderátori. Takým skvostom je dnes napríklad Alena Heribanová. Kedysi boli oveľa vyššie nároky na túto prácu.
