Niekomu môže prekážať, že boli súčasťou spravodajstva totalitného režimu. Lenže ten si sami nevybrali, podstatné je, že svoju prácu robili na najvyššej profesionálnej úrovni. V spoločnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa si zaspomínali na novembrové udalosti z roku 1989.
Ako si spomínate na začiatok svojej režisérskej kariéry?
Ladislav: Začiatkom 70. rokov, keď sa začala normalizácia, začalo sa veľmi vážne uvažovať o odchode všetkých starých, skúsených redaktorov zo spravodajstva. Stalo sa to, že tí, čo to vedeli robiť, tí museli odísť. Buď im to bolo odporúčané, alebo odišli sami, lebo nemohli robiť. To isté sa vlastne stalo aj po Nežnej revolúcii. S nástupom roku 1989 sa vymenilo osadenstvo takým spôsobom, že nastúpili ľudia, ktorí o spravodajstve, o publicistike, o športe nevedeli takmer nič.
Andrea: V roku 1972 ma vzali na trvalý pomer do televízie ako hlásateľku. Hlásatelia z rozhlasu chodili čítať naživo všetky spravodajské šoty do televízie. Takže keď sa uvoľnilo miesto, Laci povedal – veď zoberte Bugošku, tá sem chodí čítať správy, má skúsenosti so živým vysielaním!
Mimochodom, kde ste sa potom osobne bližšie spoznali?
Ladislav: Rozhlas mal chatu na Seneckých jazerách a ja som tam dovolenkoval s kolegom. Prišla tam Andrejka s kamarátkou a padla mi do oka. Ale vtedy som si k nej nič nedovolil, v tom čase som bol ženatý. Desať rokov sme spolu robili ako kolegovia v spravodajstve, ale ani som sa jej nedotkol! (úsmev)
Neskôr to však život zariadil tak, že ste sa stali manželmi a televízne spravodajstvo sa stalo súčasťou aj vášho súkromného života. Život plynul v režimom nalinkovaných koľajach...
Ladislav: Poviem to takto: hlásateľka ani režisér si nemohli dovoliť vyslovovať verejne na obrazovke svoj názor. Pred časom, pri výročí televízie, sa ma pýtali, že ako to bolo s tou komunistickou cenzúrou. Vravím – áno, existovala cenzúra, ale my sme už dostali do rúk cenzurované materiály. K neschváleným informáciám sme sa ani nedostali. V tých časoch to bola cenzúra a teraz sa to volá odporúčanie, nedávať niektoré informácie do príspevku. Vtedy sme boli zvyknutí na „povely“ a na to, aby sa dodržiavala istá forma serióznosti voči vrchnosti, voči občanovi aj voči sebe.
Pomysleli ste si vtedy, že raz sa dočkáme Novembra 1989, že padne dovtedajší politický režim?
Ladislav: Tak ako ste konštatovali, život plynul v nalinkovaných koľajach, a práve preto ma prekvapili novembrové udalosti. Zhodou okolností, všetko sa to dialo pred budovou našej redakcie, demonštrácie boli na Námestí SNP. Ja som to privítal, bola to úžasná, krásna eufória.