Čo sa dialo v nasledujúce dni?
Prvý večer ma dali ležať na izbu so ženou, ktorá prišla o dieťa, narodilo sa mŕtve. Tá žena mala do rána psychicky zlé stavy, bolo prakticky nemožné ju upokojiť. Neskôr, po mojej intervencii, ma preložili na inú izbu. Zvláštne, ale až tak som sa nebála, lebo som verila, že moje dieťa bude v poriadku. Paradoxne som sa dostala do stavu totálneho pokoja. Od momentu, keď bolo jasné, že sa mi narodí predčasniatko, som si vsugerovala myšlienku, že to bude v poriadku. Myslím si, že to mi pomohlo donosiť dieťa do štádia, keď sa mu vyvinuli pľúca aspoň tak, že to zvládlo. Mimochodom, aj ja som narodená predčasne.
Aký bol pôrod?
Pamätám si, že 14. novembra, keď sa Matúš narodil, vypli v celej Bratislave elektrinu, bola búrka, burácali hromy... Rodila som cisárskym rezom. Požiadala som lekárov, nech ma úplne neuspia, pretože sa potrebujem okamžite postaviť a cvičiť, aby som nemala zrasty a aby som mohla na dieťa prikladať ruky. Už vtedy som sa venovala liečebným technikám. Nikdy by mi nenapadlo, že ich využijem po pôrode.
Ako?
Hneď v ten deň, keď sa Matúš narodil, som naňho mohla prikladať ruky. Matúš sa narodil s krvácaním do mozgu a išlo mu o život. V inkubátore bol tri mesiace. Dieťa je v inkubátore napojené na rôzne prístroje a techniku. Tie zaznamenali priloženie rúk tak, že lekári museli prístroje vypnúť. Pretože všetko okamžite začalo pípať a dávať znamenie, že dieťa je energeticky preťažené. Vždy, keď som na Matúša prikladala ruky a začala som s ním pracovať, museli byť prístroje vypnuté. To mu zachránilo pľúca, zrak, sluch. Pretože deti, ktoré sú príliš dlho napojené na prístroje, majú s týmto problém.
