Muselo to byť pre vás ťažké, sledovať svojho synčeka a nemôcť si ho vziať do náručia.
Áno, bolo to veľmi ťažké. Ten pohľad na dieťa, ktoré je v podstate dokonalé, všetko má vyvinuté, ale vyzerá ako bábika Barbie, je miniatúrne – ten trhá srdce. Matúšovou plienočkou bol odličovací tampón, ušká mal ako lupienky ruže. Nemal dobre vyvinuté mozgové štruktúry, museli sme ich obnovovať každodenným cvičením. Bola som na to sama, môj muž nebol schopný to robiť, nevyčítam mu to, lebo to nie je pekný pohľad, dieťa vám plače pod rukami. Niekedy zaspal, ale v určenom čase ho bolo treba budiť a cvičiť s ním. Verila som, že to s Matúšom dáme.
Kedy ste si uvedomili, že Matúš asi nebude úplne zdravý, že jeho predčasný príchod na svet ho nejakým spôsobom poznačí?
Bola som šťastná matka. Nebrala som to tak, že mám postihnuté dieťa. Matúško zle papkal, dodnes má poruchu prijímania potravy. Stále mu špeciálne varím, je vegetarián. Živočíšnu potravu zle znáša a ja sa stravou, ktorá rieši aminokyseliny, zaoberám roky. To, že je iný, som si uvedomila vtedy, keď som ho ako bábätko musela naučiť zapájať ruku tak, aby ju vedel ohnúť na to, aby sa posadil. Bežne sa deti posadia, ani si to nevšimneme. Ja som musela ten pohyb rozfázovať na niekoľko častí a každú fázu ho naučiť.
Držali ste ho doma ako vo vatičke? Predsa len, predčasne narodené deti bývajú náchylné na choroby.
Vôbec nie! Matúš sa naučiť „žiť v prírode“, niekedy napohľad za dosť krutých podmienok. Nechala som ho behať po blate, vdychovať peľ, byť so zvieratami – aj takto získaval prirodzenú imunitu, dnes nemá žiadnu alergiu. Ako predčasne narodené dieťa som ho nedala očkovať, lekári mi v tom čase vyšli v ústrety. Nikdy nebral ani antibiotiká. V predškolskom veku sa ukázalo, že je dyslektik, dysgrafik, že má množstvo dysfunkcií. Napríklad čítanie, písanie mu robilo obrovské problémy, ale zas v matematike ma mohol učiť. Tým, že som sa mu neustále venovala a mala som pocit, že moje dieťa má „iba“ dysfunkcie, unikli mi iné jeho autistické prejavy.
