Matúš chodil do bežnej školy. Potreboval asistenta?
Nie, nikdy nemal asistenta. Všetko som zvládala sama, učili sme sa spolu. Mala som náskok oproti iným mamičkám. Hneď ako som skončila žurnalistiku v roku 1989, založila som kliniku liečebných procesov mimo alopatickej medicíny. Ako žurnalistka som písala množstvo zdravotných článkov, ako výtvarníčka som pracovala s ľuďmi, ktorí majú nejakú druh problému. Takže s Matúšom som to zvládala možno o čosi ľahšie. Liečebné procesy človeku veľa odhalia v tom, ako sa má neskôr správať nielen k vlastnému dieťaťu, ale aj k okoliu. Matúša som nikdy nevynechávala zo žiadnych činností, ktoré sú pre nás normálne, ale pre tieto deti sú veľmi ťažké na zvládnutie.
Ktoré to napríklad sú?
Napríklad šport. U autistov je veľmi dôležité, aby prepájali mozgové hemisféry – ľavú a pravú. To je najpodstatnejšia vec, u nich úplne prioritná. Existujú veľmi jednoduché cviky, ktoré pomáhajú prepájať hemisféry, ktoré zamedzujú stresu a koordinujú svaly a potom schopnosť prepájať činnosť mozgu k telu a k vonkajšiemu prejavu. Napríklad beh, plazenie, lyžovanie na bežkách, keď sa na striedačku posúva pravá a ľavá ruka, pravá a ľavá noha. Pre autistu je ideálne bežať, no máloktorý autista to dokáže, pretože musí používať pravú a ľavú časť tela a mozgu zároveň. Koordináciou tohto pohybu sa zlepšujú mozgové štruktúry.
S manželom Petrom ste sa rozviedli. Podpísalo sa pod váš vzťah to, že ste museli venovať dieťaťu viac času, energie a pozornosti?
Peter sa príliš nezapájal do výchovy. Ale on sám vlastne potreboval ešte starostlivosť. Boli sme spolu 23 rokov a keď to zhrniem, tak náš hlavný problém bol starostlivosť o rodinu. To, že sa niektoré veci neskôr vyvinuli tak, ako sa vyvinuli, je už naša osobná záležitosť. Ja sa chcem len poďakovať za to, že som mohla zažiť tie chvíle, ktoré by som nikdy nezažila, keby sa on nesnažil byť mediálne populárnym.
