Keď sa pred 25 rokmi manželom Dagmar (56) a Petrovi (56) Batthyányovcom narodil syn Matúš, nikto nevedel s istotou povedať, aký bude ďalší osud chlapčeka. Narodil sa totiž v šiestom mesiaci tehotenstva a vážil necelý kilogram. Dnes je z neho sympatický mladý muž a spolu s mamou svoj príbeh vyrozprávali v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Ukazovalo sa v tehotenstve, že by malo prísť k predčasnému pôrodu?
Vôbec nie. Ale dnes viem, že to k tomu spelo. Totiž, všetkým ženám, ktoré čakajú bábätko, sa odporúča mať pokoj. To je základ. Ja som však žila v strese. Lebo veľkú úlohu v tehotenstve zohráva pripravenosť rodiny a partnera budúcej mamičky na to, aby sa donosilo dieťa. Toto som nemala. Peter už mal dcéru z predchádzajúceho manželstva a nechcel ďalšie deti. Nenútil ma síce ísť na potrat, ale na druhé dieťa sa zjavne necítil. Veľa som pracovala, bolo treba z niečoho žiť. Moja mama s otčimom mali v tom čase malú dcéru, moju oveľa mladšiu sestru. Takže oni si užívali život s ňou, s ďalším dieťaťom do rodiny nepočítali. S ich pomocou som nemohla rátať, a ani som to od nich nežiadala. Snažila som sa byť pokojná, tešila som sa na dieťa a veľmi som ho chcela. V tomto smere som bola trochu osamelá. Cítila som sa však veľmi zdravo a aj som bola zdravá.
Viete, čo bol dôvod, že sa Matúš vypýtal na svet o tri mesiace skôr, v 26. týždni tehotenstva?
Na začiatku šiesteho mesiaca nastal zlom. Bola som na prvej komplexnej prehliadke, ktorá nedopadla dobre. Mladý, neskúsený lekár ma vyšetril tak, že mi odtiekla plodová voda. Snažila som sa byť pokojná, ale bol to veľký problém. Keďže bolo jasné, že porodím skôr, nasadili mi lieky, aby sa zväčšovali pľúca dieťatka. Od tej chvíle nastali komplikácie.
Aké?
Zostala som ležať v nemocnici. Každý jeden deň tehotenstva bol k dobru. Nafúkla som sa ako balón, mala som problém s dýchaním. Možno keby som existovala niekde, kde by som znášala stresové situácie a životné okolnosti vo väčšom pokoji, tak by sa to asi neudialo. Možno to bola zhoda okolností, ale presne v ten deň sa menila služba v nemocnici a myslím si, že veľkú úlohu tam zohrala erudovanosť lekára.
Čo sa dialo v nasledujúce dni?
Prvý večer ma dali ležať na izbu so ženou, ktorá prišla o dieťa, narodilo sa mŕtve. Tá žena mala do rána psychicky zlé stavy, bolo prakticky nemožné ju upokojiť. Neskôr, po mojej intervencii, ma preložili na inú izbu. Zvláštne, ale až tak som sa nebála, lebo som verila, že moje dieťa bude v poriadku. Paradoxne som sa dostala do stavu totálneho pokoja. Od momentu, keď bolo jasné, že sa mi narodí predčasniatko, som si vsugerovala myšlienku, že to bude v poriadku. Myslím si, že to mi pomohlo donosiť dieťa do štádia, keď sa mu vyvinuli pľúca aspoň tak, že to zvládlo. Mimochodom, aj ja som narodená predčasne.
Dagmar nám prezradila, ako syna vychovávala, no i to, ako si s Petrom vychádza v súčasnosti. Matúš, ktorý študuje včelárstvo, nám prezradil, ako si rozumie s otcom a čo ho napĺňa. Viac sa dočítate v Novom Čase Nedeľa.
